Keď po šoku z dobytia Kapitolu šéfovia Twitteru, Facebooku a spol. v pude sebazáchovy vypli účty Donalda Trumpa, asi si ešte neuvedomovali, že si tým „strelili do nohy“. Dnes je už viac či menej isté, že regulácia, snáď skôr tvrdšia ako mäkšia, ich neminie.
Anarchia a regulácia médií
Nezažívame však žiadne nóvum, skôr historickú konštantu. Každé nové médium šírenia informácií v modernej histórii človeka si po počiatočnej, povedzme anarchickej fáze, prešlo istou formou regulácie. Pretože rovnakou historickou konštantou je, že kto ovládol nové médium, ten poväčšine hýbal dejinami.
Ako Július Caesar, ktorý v roku 59 pred n.l. ako svoj prvý akt dal založiť prvé periodikum Rímskej ríše – Acta diurna populi Romani, najmä aby vyvážil popularitu senátorov a upevnil svoj vplyv. Alebo ako apoštol Pavol, ktorý aj intenzívnou listovou komunikáciou zjednotil pôvodne rozdrobenú, vtedy mladú kresťanskú cirkev. Neskôr Luther, ktorého texty sa stali bestsellerom pamfletovej vlny Európy 16. storočia, či Thomas Paine, ktorého masové šírenie jeho diela Common Sense dalo rozhodujúci impulz na vojnu o nezávislosť britských kolónií v Novom svete. Alebo keď sa z vydavateľov prvých bulvárnych novín v prvej polovici 19. storočia, tzv. penny papers – plných bizarností a hoaxov, zameraných na čo najväčšie publikum, stali prví mediálni oligarchovia s vplyvom na politiku.
Súčasné informačné prostredie naše už i tak prirodzené skratkovité úsudky a závery, skreslenia a stereotypy nieže zmierňuje, ale posilňuje.
Nekontrolované šírenie informácií bolo vždy ohrozením moci, snahy o jeho reguláciu boli preto úplne pochopiteľné. Napríklad za texty propagujúce rebéliu či stavajúce sa proti kráľovnej hrozil v r. 1581 v Anglicku až trest smrti. Obavy z informačnej anarchie však nemala len moc politická či duchovná, obavy panovali aj z „úpadku ducha“, ktorý záplava poloprávd a nezmyslov so sebou prinášala.
Voči nekontrolovanej výrobe tlačovín sa v 16. storočí kriticky vyslovil napríklad Erasmus Rotterdamský. Odpoveďou na tieto obavy bolo aj zakladanie akademických inštitúcií, vedeckých žurnálov, verejných knižníc, takisto fenomén kaviarne, ktorý ako arabský import v 17. storočí masívne kultivoval verejný dialóg západnej Európy, samozrejme povinná školská dochádzka, neskôr verejnoprávne elektronické médiá, v ktorých našťastie Európa prebrala skôr britský model médií verejnej služby a až neskôr komerčné vysielanie.
Informačný chaos
S dnešným internetom 2.0 a sociálnymi sieťami je to však predsa len v niečom iný príbeh. Nielenže ich rozmach prišiel v ére vrcholiaceho kapitalizmu „minimálneho štátu“ a dlhej fázy nekritickej technoeufórie, vďaka ktorej dnešné technologické giganty vyrástli do podoby, zrelej na štandardnú protimonopolnú legislatívu. Nehovoriac o tom, že podľa pôvodných predstáv tvorcov internetu v tomto priestore nemala mať komerčná reklama a politika žiadne miesto… Náš dnešný problém je však ešte o niečo hlbší a netýka sa len dych vyrážajúcej spoločenskej nezodpovednosti Marka Zuckerberga a spol.
Problém je v informačnej architektúre a z nej odvodených informačných návykoch modernej spoločnosti ako takých. Rastúca komplexnosť prepojeného sveta so všetkými jeho problémami je pre nás vďaka premnoženiu informačných zdrojov nielen viditeľnejšia ako kedysi, ale v dôsledku tvrdého súboja o našu pozornosť v rámci komerčného mediálneho prostredia je nám prezentovaná v prehnane negatívnom a čo je ešte horšie, v čoraz povrchnejšom, takpovediac rýchloobrátkovejšom formáte. Paralelne s týmto trendom, ktorý mobilný internet a sociálne siete raketovo akcelerovali, však prostredie, v ktorom dnes informácie prijímame, v rýchlom slede obrazov a odkazov, trhajúcich naše sústredenie, v informačnom pretlaku, skratkovito a povrchným „scrollovaním“ a skenovaním titulkov, výrazne znižuje naše kapacity a šance, aby sme v tomto informačnom babylone našli zmysel, pochopili dianie, nieto ešte jeho súvislosti a príčiny. Takéto informačné prostredie naše už i tak prirodzené skratkovité úsudky a závery, skreslenia a stereotypy nieže zmierňuje, ale posilňuje. A z tejto subjektívnej, často intuitívnej, predsudkami a skratkami tvorenej mienky urobili sociálne siete „spravodajstvo“ a „publicistiku“ každého s každým, teda s masovým dosahom. V takomto informačnom chaose, neistote a anarchii je zatváranie sa do vlastných stereotypov, so všetkými dosahmi na verejnú debatu a demokraciu, už len viac-menej prirodzenou obrannou reakciou.
Skeptik by v hypotetickom referende tipoval, že ľudia by zachovali Facebook a obetovali demokraciu. A za odmenu by dostali občiansku vojnu.