Tak, ako sa do parlamentu dostala so svojou mikrostranou na chrbte nestrany OĽaNO obídením zákona o volebných koalíciách, tak sa pokútne pousilovala narýchlo prepašovať do novely zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zaradenie vykonávateľov duchovnej služby medzi zdravotných pracovníkov.
Po asi jednom dni, ktorý otriasol slovenskou verejnosťou (a pravdepodobne aj množstvom kňazov) svoj návrh nakoniec stiahla. Zostal však po ňom pocit vystrašenosti z možných ďalších činov tejto ministraničky, takej sebaistej vo svojom presvedčení a takej horlivej pri presadzovaní svojej viery. Nie náhodou sa slovo „teror“ odvodzuje od latinského slovesa terrere, teda otrasený alebo naplnený pocitmi strachu. V časti verejnosti tento nápad vyvolal úsmev na tvári a mnohí nad ním mávli rukou ako nad ďalším výstrelkom ľudí, ktorí myslením aj praktikami uviazli v stredoveku. No u ľudí v prostredí finančne podvyživeného zdravotníctva tento návrh vyvolal šok a pobúrenie.
Plody Vatikánskej zmluvy
Zaradením duchovnej služby do zdravotnej starostlivosti a cirkvami poverených vykonávateľov duchovnej služby medzi zdravotných pracovníkov by totiž táto špecifická skupina ľudí získala nevídané možnosti a v podstate by rozvrátila základné princípy verejného zdravotníctva. Liečitelia duchom by dostali zákonné možnosti existujúcich zdravotných (nielen lekárskych) profesií, vrátane možnosti zadefinovať svoje výkony ako hradené zo zdravotnej poisťovne. No zároveň by nemali všetky povinnosti a obmedzenia (vrátane zodpovednosti) riadnych a kvalifikovaných zdravotných pracovníkov. Neboli by pod verejnou kontrolou, mali by však príjmy z verejných zdrojov a prístup do verejnej sféry.
Ukazuje, že ani kríza, ľudské nešťastie, ba ani smrť Annu Záborskú a jej spoluvercov nezastavia pri presadzovaní vlastnej predstavy o fungovaní spoločnosti. Dokonca to vyzerá tak, že práve neistota, neprehľadnosť a znížená schopnosť mobilizovať sa ku kolektívnej akcii im vyhovuje pri zviditeľňovaní a presadzovaní svojej agendy.
Je takmer isté, že vzhľadom na absolútnu autonómiu cirkví v našom legislatívnom prostredí a vzhľadom na existenciu tzv. Vatikánskych zmlúv by nebolo možné činnosť týchto ľudí dať pod kontrolu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Rovnako ani tento úrad by nemal ako posudzovať, na akej úrovni vykonávajú svoju zákonnú činnosť a či je táto činnosť v súlade so zákonmi regulujúcimi a chrániacimi individuálne aj verejné zdravie. Verejné inštitúcie a štát by nemohli určovať požiadavky takého druhu, ako sú odborná kvalifikácia, typ a výška dosiahnutého vzdelania či iné požiadavky na odbornú spôsobilosť. Tento zákon by vytvoril špecifickú skupinu ľudí, ktorá by bola súčasťou štátom regulovaného a z verejných zdrojov financovaného systému, no nezodpovedala by sa mu. Vznikol by taký „štát v štáte“.
Drzosťou právom vyvolávajúcou zlosť bol tento návrh aj preto, že v čase pandémie duchovní už tak či tak majú jednoduchší prístup k pacientom v nemocniciach ako ich najbližší príbuzní! Navrhovateľka chcela auru mimoriadnosti a mimoriadne výsady ešte posilniť zákonnou úpravou a tým ich postavenie zvečniť aj na bežné, nepandemické obdobia.
Ničenie sekulárneho štátu
Rýchle stiahnutie návrhu potešilo mnohých vystrašených pozorovateľov. No pocit uvoľnenia po takomto šoku z predkladaného návrhu úplne zneviditeľnil, že Anna Záborská presadzovala niečo, čo tu v iných formách a prostrediach reálne už dlho a vo veľkom rozsahu existuje. Od prijatia tzv. Vatikánskych zmlúv tu máme množstvo samostatných štátikov fungujúcich v rámci a na účet Slovenskej republiky. Vytvoril sa systém, keď sú v armáde a polícii platení dôstojníci, ktorí nepodliehajú ich veleniu a nemusia mať profesionálnu prípravu v ozbrojených zložkách.
Máme totiž uniformovaných dôstojníkov, ktorí podliehajú svojim cirkevných predstaviteľom – a len im. Máme učiteľov, ktorí neučia poznávaniu a túžbe učiť sa objavovať, ale viere v cirkevné dogmy. Teda učiteľov, ktorí pôsobia na verejných školách z verejných zdrojov, no nepodliehajú ich zriaďovateľom ani bežným požiadavkám na profesionálny rast a učiteľské kompetencie, no zodpovedajú sa len predstaviteľom cirkví. Práve toto nám vracia otázku, prečo by sme nemohli mať zdravotníkov, ktorí by vykonávali zdravotnú službu financovanú z verejných zdrojov, ktorá by vlastne nebola zdravotnou službou, ale len službou podľa kritérií, ktoré si stanovia predstavitelia cirkví?
Na konaní poslankyne Anny Záborskej je najpozoruhodnejšie to, že týmto v podstate znemožnila akúkoľvek zmysluplnú diskusiu o úlohe duchovnej služby v zdravotníckych zariadeniach. A nielen tam. Pridala k tomu predstavu kňazov, ktorí v čase pandémie a rastúceho rozpočtu pre cirkvi vyzerajú ako tí, čo najmä natŕčajú ruku za ďalšími privilégiami a peniazmi. No gesto Anny Záborskej má ešte jeden rozmer. Ukazuje, že ani kríza, ľudské nešťastie, ba ani smrť ju a jej spoluvercov nezastavia pri presadzovaní vlastnej predstavy o fungovaní spoločnosti. Dokonca to vyzerá tak, že práve neistota, neprehľadnosť a znížená schopnosť mobilizovať sa ku kolektívnej akcii im vyhovuje pri zviditeľňovaní a presadzovaní svojej agendy.
Možno je však vysvetlenie gesta, ktoré vydesilo množstvo ľudí, úplne jednoduché. Možno len verili, že ak sa podarilo bez diskusie a akéhokoľvek odporu presadiť tzv. Vatikánske zmluvy, zásadným spôsobom zmeniť zákon o financovaní cirkví a ešte pre ne aj garantovať rastúce príjmy od štátu, že by sa im rovnako podarilo presadiť ďalšiu normu, ktorá by ukrojila zo sekulárneho charakteru štátu a z verejných zdrojov. Pozorovateľom tejto zdanlivej mikrokauzy môžu zísť na um dve otázky. Aká je cena duchovnej služby, ktorú nám Anna Záborská ponúka, a službu ktorému duchu v parlamente presadzuje?