Tajomstvo nášho neúspechu

Necelý rok po voľbách je Slovensko opäť v ošiali hľadania niečoho lepšieho. Už tradične to má podobu volania, koho treba vyhodiť. Tentoraz je to Igor Matovič. Pritom šéf obyčajných bol ešte pred pár mesiacmi vodcom tých, ktorí chceli vyhadzovať (a zatvárať).

29.01.2021 14:00
debata (7)

Nekonečný cyklus výmen politických lídrov však z krajiny ťažko spraví niečo lepšie. Čo by skutočne pomohlo? Dovoľte odhaliť tri tajné recepty. Žiaden politik vám ich neprezradí, dozviete sa ich len tu a teraz.

Nevieme postaviť ani pár kilometrov trate

Po prvé, zlepšovanie služieb štátu vrátane zdravotníctva či školstva, hospodárska politika alebo podpora vedy, to všetko si žiada jednoducho veľa práce. Ak chceme porovnávať bohatšiu Európu s tou menej bohatou a hľadať dôvody rozdielu, toto je jeden z nich.

Žiadna západoeurópska krajina neplánuje len na tri či štyri roky dopredu, v žiadnej sa v predvolebných sľuboch hlavných strán neobjavuje vízia, že sa celé rezorty dajú radikálne zlepšiť za jeden či dva roky. A hlavne, že to možno dosiahnuť len zmenou niekoľkých zákonov.

Necelý rok po voľbách je Slovensko opäť v ošiali hľadania niečoho lepšieho. Už tradične to má podobu volania, koho treba vyhodiť. Tentoraz je to Igor Matovič. Pritom šéf obyčajných bol ešte pred pár mesiacmi vodcom tých, ktorí chceli vyhadzovať (a zatvárať). Nekonečný cyklus výmen politických lídrov však z krajiny ťažko spraví niečo lepšie

To je doména východnej Európy a Slovensko patrí medzi dominantných exponentov tohto trendu. V každom volebnom cykle prichádza aspoň časť politického spektra s tým, že život občanov sa radikálne zlepší, ak sa – najlepšie v priebehu pár mesiacov – zrealizuje nejaká legislatívna smršť.

Medzitým sme nedokázali za tridsať rokov v hlavnom meste postaviť ani viac ako dva kilometre novej električkovej trate, o modernejších formách dopravy ani nehovoriac. Diaľnice majú lepšie Maďari a dokonca aj Rumuni (sú výrazne kvalitnejšie). Za tridsať rokov si štát v hlavnom meste nedokázal postaviť jedinú väčšiu budovu štátnej správy. V zlom stave sú nemocnice. A tak dnes, keď je to už možné, pacienti utekajú do blízkeho zahraničia. Podobne, ako už roky do zahraničia utekajú študenti.

Ak sa hlásia do susedného Česka, okrem lepšej reputácie škôl či kvality internátov dokonca ešte výrazne menej zaplatia za prihlášky a najmä je to administratívne jednoduchšie.

Krajina je tak bizarne riadená, že ak si napríklad nejaké vedecké pracovisko v rámci SAV chce počas roka zriadiť alebo vylepšiť webstránku za pár sto eur, musí na to žiadať povolenie dvoch ministerstiev (financií a informatizácie).

Chorobná politizácia škodí

Po druhé, potrebujeme menej politiky, nie viac. Nemecký či francúzsky občan v televízii vidí pár ľudí zo straníckej špičky. U nás sme si zvykli, že novinári naháňajú hociktorého ministra so žiadosťou o politické vyjadrenie.

Sme jediná krajina, ktorú poznám, kde sa každý rok novinári pýtajú poslancov, ako budú tráviť Vianoce, ako keby to boli nejaké celebrity. Zato, naopak, na rozdiel od iných náš parlament nemá strategické výbory (napríklad pre rozvoj vedy), odborné semináre ani realizačné výbory (kontrolujúce implementáciu legislatívy). Nemáme ani tradíciu toho, aby poslanci mali pravidelné hodiny na stretnutie s občanmi. Aj samotní poslanci si tak často myslia, že ich poslaním je len hlasovať a vyrábať politický cirkus.

To však priamo spôsobuje, že sa opäť nepracuje. Osobný príklad: ako minister školstva som bol nútený v niektoré týždne stráviť aj desať hodín čistého času (!) v parlamente. Okrem tradičných hodín otázok a odpovedí ešte často bolo nejaké zasadanie výboru, mimoriadna schôdza, prípadne niekoho teatrálne odvolávali.

Ak máme ministrov na toto, namiesto toho, aby sa každý týždeň niekam merateľne posunuli v príprave infraštruktúrnych projektov či procesných zmien, nemôžeme sa čudovať, v akom stave Slovensko je.

Do volieb s reálnymi cieľmi

Po tretie, ak sa majú veci zlepšovať, potrebujeme na to silnejší štát. Slovenská republika je takmer od svojho začiatku v obliehaní dvoch nepriateľských táborov. Prvým sú ideológovia malého, najlepšie minimálneho štátu. Tým druhým je verejná mienka.

Máme slabo platených štátnych zamestnancov a nie je ich dosť na úlohy, ktoré majú zvládať. Napriek tomu je jedným z najvďačnejších klišé nadávať na údajne „kráľovské platy“ úradníkov a na ich počet. Nie, nemáme na výber medzi malým štátom na jednej strane a veľkým nevýkonným na strane druhej. Verejná správa môže byť aj profesionálna a výkonná.

Ale opäť, musí byť aj v tomto zmysle riadená a mať na prácu priestor. Ak vlakom prejdete z nášho hlavného mesta do susedného hlavného mesta, ktorým je Viedeň, vystúpite tam na supermodernej hlavnej stanici. Pre nás je sci-fi zrealizovať niečo v škále jednej desatiny ich projektu. Ale oni to dokázali preto, že tam na tom sedem rokov robili obrovské tímy ľudí.

Moje tajné recepty sú tajné jedine preto, že ich vlastne nikto nechce počuť. Nejako chceme veriť na rýchle zázraky. Posun nastane jedine tak, že si aspoň malé, ale vplyvné komunity uvedomia, že to roky jednoducho nerobíme dobre a treba začať inak.

A prvým krokom bude predstaviť také stranícke programy, ktoré sa po voľbách automaticky preklopia do rezortných programov, s jasnými míľnikmi plnenia. Ak sa to nestane, môžeme čakať len ďalšie predlžovanie cyklov nespokojnosti.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #Slovensko #úradníci #zákony #Igor Matovič #štátni zamestnanci