Volič toto celkom prirodzene vníma. Nepredstavujme si voliča ako niekoho plne stotožneného s niektorým striktne vymedzeným politickým prúdom (konzervatívnym, pravicovo-liberálnym, sociálnodemokratickým…). Takých je skutočne poriedko. Denne čítam na facebooku postoje rôznych ľudí, a aj tí, o ktorých by som predpokladal, že majú v ideologických zaradeniach jasno, raz sympatizujú s kresťanskými demokratmi (napríklad v podpore rodiny), inokedy by radi podporili vyššiu minimálnu mzdu či slobodné rozhodnutie ženy o tehotenstve… A ani len netušia, kam ideologicky tieto postoje zaradiť. Volič je zmeskou rôznych a meniacich sa postojov. Ten volič, ktorý má v sebe zmesku hodnôt, ktoré nekorešpondovali s tým, čo nám ponúkala, predvádzala a realizovala pravica (a to aj z hľadiska tradície a histórie), sa po sklamaní zo spomenutých Ficových obratov ocitol až v stave bezprizornosti a politickej opustenosti. Navyše aj tí, ktorí s nádejou vzhliadli k netradičným profétom nových začiatkov (k Matovičovi a Kollárovi), už zreteľne precitli a vidia skôr trápne konce ako nové horizonty.
Pellegriniho ponuka
Za tejto situácie Peter Pellegrini ponúka síce nie veľmi ambicióznu, ale efektívnu alternatívu. Návrat k normalite. A to tak pre tých, ktorí nechcú byť pravicoví, klerikálni, ľudácki, kotlebovskí, ako aj pre tých, ktorí sa už dnes odkláňajú od Matovičovho politického hazardu a očividnej neprofesionality. Pellegrini poskytuje pocit triezveho a vyrovnaného politika: na rozdiel od Fica aj politika vypočítateľného a seriózneho. A ešte aj širšie: na rozdiel od do národných pŕs sa bijúceho Danka, Harabina či Kotlebu sa ukazuje ako umiernený národovec, nadväzujúci na tie svetlejšie národné tradície (predovšetkým SNP); a na rozdiel od tých, čo sú vnímaní ako lezci do análnych útrob Západu, Pellegrini vyznieva ako triezvy Európan, skúsený v pohybovaní sa v mocenských zákulisiach Bruselu, nezabúdajúci na slovenský záujem. Táto triezvosť a normalita začínajú priťahovať aj časť voličov súčasných vládnych strán, ktorá sa presúvala pôvodne ku Sulíkovi, ktorý sa dočasne javil ako tá rozumnejšia časť vládnej koalície. Ibaže volič postupne vidí aj to, že Sulík hrá výlučne na vymedzenú skupinu malých a stredných podnikateľov, čo viditeľne vytvára hranicu jeho príťažlivosti.
Prežívame úpadok slovenskej politiky a aj spoločnosti. Za tejto situácie Peter Pellegrini ponúka síce nie veľmi ambicióznu, ale efektívnu alternatívu. Návrat k normalite. A to tak pre tých, ktorí nechcú byť pravicoví, klerikálni, ľudácki, kotlebovskí, ako aj pre tých, ktorí sa už dnes odkláňajú od Matovičovho politického hazardu a očividnej neprofesionality.
Robert Fico už vlastne prestáva byť reálnym konkurentom. Už nie je iba v tieni permanentných škandálov (typu Bašternák či rezidencia v Bonaparte), ale stále viac v sťahujúcej sa rybárskej sieti osudu: môže prísť s tou najlepšou ideou, analýzou či návrhmi (čo inak dnes občas aj robí), obsedantné a neodbytné otázky Moniky Tódovej rozbijú na márne kúsky. akýkoľvek plánovaný efekt jeho politickej aktivity.
Pellegrini má tak dvere otvorené z oboch strán. Z veľkej voličskej základne Smeru, ktorá dosahovala v čase vzostupu takmer polovicu všetkého voličstva, a z voličskej základne vládnych strán, predovšetkým z rezervoáru OĽaNO a Sme rodina. Tých voličov, ktorí nepremyslene verili, že Matovič je nový protikorupčný spasiteľ a Kollár štedrý rozsievač milodarov. Že sa sklamú, bolo isté, a tak dnes skorej ako spasenie či milosrdnosť hľadajú normálnosť. A Pellegrini im ju poskytuje.
Útoky bez účinkov
Za tejto situácie pokusy znemožniť či dehonestovať Pellegriniho neuspejú. Už vôbec nie od vládnych politikov. Každé napadnutie či osočenie zo strany Matoviča je v očiach sklamaného a naštvaného voliča skôr odporúčaním pre Pellegríniho. A pokusy novinárov vidieť a odhaľovať na ňom škvrny, predĺžiť aj naňho tiene, ktoré padajú na Fica a Smer, sa minú účinkom. Bývalý volič Smeru a sklamaný volič vládnych strán nemá alternatívu. Progresívne Slovensko nevstúpilo do tohto priestoru, aj keď si kultivovane pestuje mladého liberálneho voliča. KDH nemá jedinú ideu, ktorou by pritiahlo, a na reálnom politickom kolbišti sa ani nenachádza. Má šancu dostať sa do parlamentu len tak, že sa mu vrátia voliči, čo dezertovali k Matovičovi.
A tak tým, ktorí majú trochu vyššie politické nároky – čo by chceli kultivovanú liberálnu agendu alebo skutočnú sociálnodemokratickú politiku solidarity, či triezvu kresťanskodemokratickú politiku a la Merkelová atď. – sa túžby nesplnia. Priznávam, ani mne, od progresívnej ľavicovej politiky máme veľmi ďaleko. Aj preto, že väčšinové Slovensko v čase pandemickej aj politickej vyšinutosti túži iba po obyčajnej normálnosti. A aj napriek svojmu silvestrovskému výletu do Berlína ju dnes v očiach voliča najlepšie reprezentuje Pellegrini.