Prečo? Pretože je nad juhoázijské slnko jasnejšie, že v Barme, ako svoju krajinu mnohí Barmčania stále nazývajú, patria nevyberané záujmy pravidelných ozbrojených zložiek ku „štátoprávnej identite“.
Ak sa azda niekomu zdá posledná veta cynická, nech sa len pozrie na moderné dejiny územia, ktorého obraz v západnej kultúre najčastejšie konštruuje temný román druhej svetovej vojny Most cez rieku Kwai, alebo Stalloneho Rambo: Do pekla a späť. Aktuálny nekrvavý prevrat je de facto len relatívne umiernenou variáciou predchádzajúceho vývoja. Veď po prvý raz bol vojenský kabinet v Barme nastolený už koncom 50. rokov, keď krajinu sužovala občianska vojna.
Ale poďme postupne. Kolóniou, teda Britskou Barmou, prestala byť dnešná Republika Mjanmarský zväz až v roku 1948. Rangún vtedy vyhlásil nezávislosť od Londýna, ktorého moc počas 2. svetovej vojny násilím nahradila japonská okupácia. Tá spočiatku, mimochodom úspešne, agitovala šovinistickým heslom „Áziu Aziatom“, či ambicióznou víziou „veľkej východoázijskej sféry vzájomnej prosperity“. Čo dosť evokuje niektoré aktuálne projekty barmského suseda, rodiacej sa superveľmoci Číny…
Medzinárodne stále agresívnejšia Čína si nenechá ujsť jedinečnú príležitosť, ako oslabiť či ponížiť už teraz dosť potupené posttrumpovské USA. A po druhé, v Mjanmarsku, jednoznačne patriacemu na čínsku orbitu, má nemalé záujmy. Ide o investície do produktovodov, budovanie obrovských vodných diel, ale koniec koncov aj o celkové zapojenie sa do oveľa širších geopolitických projektov. Najmä do megalomanského globálneho plánu Novej hodvábnej cesty.
Pred zriadením samotnej suverénnej Barmy konkurenti zavraždili generála Aun Schana, „otca nezávislosti“ a mimochodom zakladateľa miestnej komunistickej strany. Jeho dcérou je politička Aun Schan Su Ťij, ktorú dnes armáda znovu uväznila. Nositeľka Nobelovej ceny za mier sa pred niekoľkými rokmi veľmi zdiskreditovala obhajovaním systematických etnických čistiek, ktoré v budhistickej krajine zasiahli príslušníkov moslimskej minority Rohingov.
Rituálne tančeky sa absolventke Oxfordu i dlhoročnej obľúbenkyni naivných západných kruhov nevyplatili. Zbytočne stratila mnoho z aureoly mučeníčky a roky strávila v prísnom domácom väzení. Nakoniec ani vyslovená pragmatickosť ohľadom nespočetných krutostí pri hranici s moslimským Bangladéšom nezabránila jej zosadeniu. Čím sa, pravdepodobne, skončilo posledných desať rokov hry na demokratizáciu v Barme, počas ktorých mala armáda ústavne garantovaných dvadsaťpäť percent poslaneckých mandátov.
Terajší stav akoby z oka vypadol približne tridsať rokov starým udalostiam, keď sa vodcovia ozbrojených zložiek rozhodli neprijať jasné volebné víťazstvo opozičnej Národnej ligy pre demokraciu pod vedením Su Ťij. Teraz „recyklovali“ svoju vedúcu úlohu v štáte, ktorý mimochodom kedysi prostredníctvom predákov junty vyhlásil „barmskú cestu k socializmu“. Či pučisti dodržia sľúbený ročný výnimočný stav, ktorý im koniec koncov umožňuje znenie na mieru šitej ústavy, vyplynie najmä z pozície Čínskej ľudovej republiky. A jej výzvy na zdržanlivosť sveta voči (staro)novým pomerom v Barme hovoria za všetko. Ostatne, bolo by samo osebe dosť prostoduché predpokladať, že Peking o ničom vopred nevedel…
Je to vlastne aj nepriamy odkaz novopečenému pánovi Bieleho domu. Medzinárodne stále agresívnejšia Čína si predsa nenechá ujsť jedinečnú príležitosť, ako oslabiť či ponížiť už teraz dosť potupené posttrumpovské USA. A po druhé, v Mjanmarsku, jednoznačne patriacemu na čínsku orbitu, má nemalé záujmy. Ide o investície do produktovodov, budovanie obrovských vodných diel, ale koniec koncov aj o celkové zapojenie sa do oveľa širších geopolitických projektov. Najmä do megalomanského globálneho plánu Novej hodvábnej cesty (Jeden pás, jedna cesta). Do závažného sinocentrického odkazu.