Pod strategickými elitami rozumie Lipták tie osobnosti a skupiny, „ktoré dominujú v spoločnosti svojím vplyvom, prestížou, bohatstvom, hospodárskou, politickou a kultúrnou mocou“. Zdôrazňuje, že ide o pojem bez morálneho náboja, iba o zaradenie k skupine s vplyvom na spoločnosť. Ako píše, aj korupčný poslanec patrí k politickým elitám, aj bezohľadný tunelár k ekonomickým. (A možno dodať, že prvoplánový vulgárny zabávač alebo novinár žijúci z protiprávnych únikov z vyšetrovacích spisov sa zaraďujú k tým kultúrnym.)
Keď elity nie sú elitné
Hodnotiť morálku a kvalitu týchto elít z hľadiska plnenia ich funkcií v spoločnosti je však možné. Aj klásť otázku, do akej miery sú elitné momentálne vládnuce elity. Veď nezlyhávajú iba pri riešení pandémie, ale aj pri reprezentácii štátu dovnútra i navonok, pri udržiavaní súdržnosti spoločnosti, ktorá je postihnutá politickou a sociálnou polarizáciou a prelezená hnevom a nenávisťou až na úroveň rodín. Zlyhávajú pri dodržiavaní samozrejmých pravidiel fungovania štátu a komunikovania s občanmi, nehovoriac už o príprave plánu obnovy, ktorý má potenciál tak naštartovať nové dobiehanie západných štátov, ako aj osudovo prehĺbiť naše zaostávanie. Otázka je to oprávnená aj preto, že vládnuce strany pre sľubovanú politiku veľkej zmeny k lepšiemu, k slušnosti a spravodlivosti dostali bezprecedentný mandát. Na hlavu porazili bývalé vládnuce strany, keď dve z nich sa nedostali ani do parlamentu, a získali najväčšiu ústavnú väčšinu v histórii.
Otázku, prečo súčasné vládnuce elity nie sú pripravené na plnenie úloh, ktoré si samy vytýčili, by sme nemali bagatelizovať poukazovaním na to, že pri koronavíruse zlyhali aj iné vlády. Komparácia intelektuálnych a manažérskych výkonov s inými vládami v EÚ by asi tiež nedopadla najlepšie. A už vôbec by sme ich zlyhanie vzhľadom na spomenuté výsledky volieb nemali ospravedlňovať rečami o potrebe bojovať proti mafii.
Symbol podcenenia nárokov na spravovanie štátu
Pri skúmaní výkonu vládnucej elity sa ukazuje, že neprítomnosť bývalých komunistov a zväzákov v jej radoch neznamená automaticky vyššiu kvalitu, hoci generácie pravicovo a liberálne orientovaných politických komentátorov si od toho sľubovali zásadný prelom k lepšiemu. Symbolom podcenenia vedomostných a morálnych nárokov na spravovanie štátu je, že dve najvyššie ústavné funkcie zastávajú usvedčení plagiátori. Hoci vedeli, ako získali svoje tituly, neváhali v minulosti výsmešne kritizovať plagiátorstvo predchádzajúceho predsedu NR SR. Popri podnikaní v divokých 90. rokoch, ktoré ešte nebolo viazané prísnymi legislatívnymi rámcami ako po vstupe do EÚ, premiér a predseda parlamentu nestihli nadobudnúť kvalitné vzdelanie ani iné skúsenosti pre pôsobenie v najvyšších ústavných funkciách.
Pritom presadzovanie záujmov štátu si navonok vyžaduje osobitné znalosti, schopnosti a zručnosti, chápanie vecí v širokých historických súvislostiach atď., čo sa nedá kompenzovať podkladmi od diplomatov a poradcov. Nehovoriac už o nárokoch na manažovanie každodenného chodu vlády a štátu. Možno niekto urobí podrobné hodnotenie doterajších 14 slovenských ponovembrových vlád z hľadiska vzdelanostnej úrovne a skúseností ich členov. Je pravdepodobné, že Matovičova vláda sa ocitne na chvoste.
Vlažný vzťah k štátnosti
Popri pohŕdavom vzťahu k vzdelaniu a skúsenostiam potrebným na spravovanie krajiny je charakteristickou črtou významnej časti súčasnej vládnucej elity vlažný vzťah k slovenskej štátnosti. Prejavilo sa to aj odignorovaním osláv prvého januára, keď si pripomíname vznik SR. Tento vzťah nie je daný len tým, že u mnohých absentuje autentická skúsenosť s tvrdými politickými zápasmi o podobu štátnosti, jej budovanie a medzinárodné ukotvenie. Časť vládnucej elity spätá s VPN a KDH, ktoré odmietali osamostatnenie štátnosti, doteraz žije vo falošnej hríbovskej čechoslovakistickej legende, že zmyslom rozdelenia ČSFR bolo vytvorenie mafiánskeho štátu a že osamostatnená Slovenská republika dostala do vienka nejaký dedičný hriech. V koalícii sú však zastúpené aj sily, ktorým sa nepáči, že dnešná Slovenská republika nenadväzuje na tú vojnovú, je postavená na tradícii povstania proti Tisovmu režimu a podľa článku 1 ústavy nie je farskou republikou, ale sekulárnym štátom. Tieto deficity vo vnímaní vlastnej štátnosti sú o to nebezpečnejšie, že v čase geopolitických turbulencií sa obnovujú aj revizionistické tendencie.
Nebagatelizovať nepripravenosť
Otázku, prečo súčasné vládnuce elity nie sú pripravené na plnenie úloh, ktoré si samy vytýčili, by sme nemali bagatelizovať poukazovaním na to, že pri koronavíruse zlyhali aj iné vlády. Komparácia intelektuálnych a manažérskych výkonov s inými vládami v EÚ by asi tiež nedopadla najlepšie. A už vôbec by sme ich zlyhanie vzhľadom na spomenuté výsledky volieb nemali ospravedlňovať rečami o potrebe bojovať proti mafii. Skôr by sme mali reflektovať to, že vládnuce elity nedostatok sebadôvery kvôli deficitom pripravenosti na svoje poslanie aj v minulých obdobiach slovenských dejín zvykli prekrývať aroganciou a politikou na obraze nepriateľa. Miesto patetického moralizovania sa treba sústrediť na analýzy a diskusie, ako zlepšiť kvalitu politických strán a zmeniť volebný systém, aby produkovali elitné strategické elity.