Do tohto prostredia sa teda nedostali ako dospelí (čo sa v bezohľadnom kapitalizme berie ako „zaslúžené“), ale sú nútení v ňom už vyrastať. O ich osudoch sa však dozvedáme len sporo. Asi preto, že by nám zrejme ukázali druhú stranu tzv. slobodného sveta.
Kým mediálne známe osobnosti stihnú za sezónu (napriek korone a zime) obehať tri slnečné dovolenkové destinácie, bezdomovci si pravidelne obchádzajú okruh výdajne stravy, oblečenia a nocľahárne. Kým sa tí prví prezentujú vnadnými fotografiami na Instagrame, tí druhí by boli radi, ak by sa im pošťastilo niekde dostať k spodnej bielizni, ponožkám či rukaviciam. Prečo sa reálne nezaoberáme a nevenujeme pozornosť tým, ktorí by to naozaj potrebovali?
Podľa etickej teórie Emmanuela Lévinasa nás druhý človek dokáže osloviť už svojou tvárou. Obracia sa na nás so svojou bezbrannosťou prostým pohľadom, a otvára tak hranice toho, čo je nám známe. Dáva nám príležitosť nielen spoznať niečo, čo sa vymyká našej situácii a súdom, ale aj sa inak zachovať. Máme právo súdiť druhého podľa seba? Môžeme ho/ju zredukovať len na ďalšieho z radu a zaradiť do vopred predurčených schém?
Sentimentálne sa usilujeme riešiť problémy niektorých chudobných, no neberieme do úvahy celkový systém, ktorý ich vytvára. Malá či väčšia charita nám ale neuľaví na svedomí, pretože charita problémy nerieši, len odsúva.
Takýto prístup k druhému sa na každého človeka pozerá akoby nanovo. Nemýli sa však Lévinas? Nie je to, čo bezdomovci naozaj potrebujú – namiesto toho, aby rozširovali obzor našich skúseností – skutočná pomoc a riešenie situácie? Nespočíva etický čin naopak v tom, že ho konáme napriek tomu, ako vyzerá niečia tvár, napriek tomu, že nevieme, komu pomáhame? Že nepotrebujeme vedieť, o koho ide, ale nám stačí brať sa prirodzené, že ide o bytosť hodnú dôstojného zaobchádzania bez ohľadu na to, či si to podľa nás zaslúži?
Na to, aby sme dokázali uznať a zmierniť niečie utrpenie, nepotrebujeme poznať každého osobné drámy ani ťažkosti. Ak by sme si mali vypočuť niekoho príbeh zakaždým, keď cíti hlad alebo zimu, musel by sa premeniť na automat, ktorý prehovorí vždy, keď doň vhodíme mincu. Takéto očakávanie je z našej strany komické a pre druhého nedôstojné. Druhému nemáme pomáhať preto, aby sme zo seba spravili lepšieho človeka. Musíme mu pomáhať preto, lebo môžeme, ako by povedal Immanuel Kant.
V modernej spoločnosti toto široké riešenie zosobňujú dane. Ich úlohou je pomáhať bez toho, aby sme vôbec vedeli, o koho ide. Nepotrebujeme sa obávať, či sme pomohli chorému dieťaťu, zbedačenému starcovi či osamelej matke, pretože vieme, že pomoc sa musí dostať ku každému núdznemu. Zle sa môže cítiť akurát ten, kto sa vyhýba ich plateniu, pretože opomína mnoho zbytočného utrpenia, ktoré nevidí, nuž sa ho usiluje odčiniť charitou.
Básnik a dramatik Oscar Wilde napísal koncom 19. storočia paradoxnú vec. To, čo trápi a ničí potenciál väčšiny ľudí, nie je egoizmus, ale altruizmus. Namiesto toho, aby sme naplno žili svoje životy a využili potenciál, ktorý máme, zamestnávame sa riešením problémov spôsobovaných kapitalizmom. Sentimentálne sa usilujeme riešiť problémy niektorých chudobných, no neberieme do úvahy celok, ktorý ich vytvára.
Niektorí si natoľko navykli na širokú nespravodlivosť, že ju vlastne ani nechcú meniť. Z malej pomoci chudobným sa stal ich zmysel života, čím fakticky mrhajú potenciálom ako seba, tak i druhých. Malá či väčšia charita im ale neuľaví na svedomí, pretože problémy nerieši, len odsúva. Dane bohatých sa totiž mohli použiť na byty, ktoré by bezdomovcov vytiahli z ulíc a chudobným umožnili dôstojne a samostatne žiť. To by ale z charity nesmela byť náhrada za skutočnú systémovú pomoc.