K zlej atmosfére prispelo aj nedávne zrušenie výziev a odsun pôvodne výskumných eurofondov z ministerstva školstva na iné rezorty, bez akéhokoľvek varovania. Teraz ministerstvo navrhuje výrazne obmedziť autonómiu vysokých škôl.
Ide o typický prejav postoja, ktorý tu máme od 90. rokov a ktorý výrazne forsírujú „reformné“ médiá. Minister, ktorý chce vyzerať rázne a moderne, pripraví „šokovú“ reformu, bez varovania a bez toho, aby vysvetlil celostnú víziu fungovania inštitúcií.
Má čo poslať do Bruselu ako „plán“, ktorý umožní vznášať nárok na eurofondy či časť Fondu obnovy. A časť novinárov ohúri. Doráňané školstvo, regionálne či vysoké, si s tým už má nejako poradiť.
Univerzity naozaj zaostávajú
Slovenské vysoké školy pritom rázne riadenie skutočne potrebujú. To, že nefungujú tak, ako by mali, vidno už pri prvom kontakte. Skúste si pozrieť webové stránky náhodne vybraných holandských, britských či dokonca väčšiny českých univerzít. Nájdete odkazy na výskum, ktorý tam prebieha, na technologický transfer alebo aspoň iné aktivity priamo zamerané na intelektuálny výkon.
Nemá zmysel nastaviť akreditačný proces tak, aby si ho čo najviac riadili samotné vysoké školy, a potom im inde zobrať autonómiu. K takýmto mačkopsom sa dostávame práve skokovými „reformami“.
Naopak, slovenská univerzita vám ukáže úradné oznamy. Kto získal nejakú pamätnú medailu, kde zasadala nejaká rada a čo si priniesť na zápis. Jednoducho, tam, kde sa iní profilujú ako inštitúcie s misiou rozvíjať poznatky, slovenské vysoké školy sa svetu ukazujú ako byrokratické entity s poslaním vydávať diplomy.
Iný príklad. Minulý rok sme v Centre pre verejnú politiku porovnali prijímacie konania na slovenské a na české verejné vysoké školy. V Čechách je proces o polovicu lacnejší, a najmä jednoduchší. Záujemca o štúdium sa tak na vlastnej koži rýchlo presvedčí, kde si ho viac vážia a kde je efektívnejšie riadenie. Nedá sa to zvaliť na niekoho druhého, napríklad na vládu, alebo na nedostatok peňazí. Takto sa vysoké školy proste spravujú, samy.
Ministerstvo bez vízie
Ani netreba spomínať bizarné formálnosti, ktoré univerzity milujú. Párkrát som ešte ako minister neuvážene prijal pozvanie na inaugurácie rektorov. Potom som presedel tri hodiny na vyslovene čas zabíjajúcej ceremónii. Človek z toho rozhodne nemal dojem, že je na pôde modernej inštitúcie.
No takisto je pravda, že sa u nás nájdu aj ostrovy medzinárodne zaujímavého výskumu aj vcelku dosť personálnych kapacít na to, aby sme mohli mať príjemne fungujúce vysoké školstvo.
Na to však treba víziu, kde všetko do seba zapadá. Nemá zmysel nastaviť akreditačný proces tak, aby si ho čo najviac riadili samotné vysoké školy, a potom im inde zobrať autonómiu. K takýmto mačkopsom sa dostávame práve skokovými „reformami“.
Ak ste chceli byť reformátorom za Dzurindových vlád, presadili ste financovanie vysokých škôl podľa jednotného vzorca, teraz je za reformu považované nastaviť to presne opačne, osobitnými („výkonovými“) zmluvami.
Za vlád SDKÚ bolo „cool“ výskum rozčleniť do rôznych škatúľ a programov, teraz vláda zase hlása silnú integráciu riadenia vedy. Predtým vola vzorom Británia, teraz je ním zase Fínsko.
Postaviť sa netreba ani tak „reforme“ ako práve tomuto hysterickému a arogantnému reformátorstvu. A pripomínať, že minister plagiátor do riadenia akademickej sféry nemá čo hovoriť už vôbec. Zo všetkých týchto dôvodov je ohlasovaný štrajk celkom namieste.