Nezmazateľná hanba po 30 rokoch

28.02.2021 10:00

„Rozbehol sa za záhrady, do poľa, tuho, ako mu nohy stačili. Slzy mu pritom vyhŕkli z očí a prsia sa mu triasli pocitom krivdy. Ukrutný žiaľ mu zovrel hrdlo a stískal ho ako do klieští.“ (Ján Bodenek, Ivkova biela mať) Bol to žiaľ z krivdy, že jeho vlastná matka mu odoprela dať zjesť, čo predtým sľúbila. Nevedel, že iba preto, že nekradla a že za svoju ťažkú robotu na jeho vytúžené jedlo nezarobila.

Pred asi 50 rokmi, keď som tento klenot o proletárskom chlapcovi Ivkovi Hancíkovi čítala, som si povedala: „Aspoň toto je už za nami.“ Nie je. Je to s nami už viac ako pár desiatok rokov a nie iba kvôli kovidu.

Keď náhradníci hrajú hlavné husle

Pred niekoľkými dňami sa Zuzana Čaputová stretla s predstaviteľmi Potravinovej banky Slovenska (PBS) a viacerých potravinových reťazcov, ktorí sa zaviazali, že zvýšia svoju pomoc o 170 ton potravín. „Z tohto množstva je pre predstavu možné nasýtiť 425-tisíc ľudí,“ ďakovala za veľkorysosť „spoločensky zodpovedným“ reťazcom prezidentka.

Potravinová banka poskytuje získané potraviny charite, ktorá ich distribuuje ľudom v núdzi. Ako povedal Marek Urdzik z PBS, medzi nami sú totiž ľudia, ktorí nemajú žiadne potraviny a nemajú ani peniaze.

Inými slovami, „spoločensky zodpovedné“ reťazce a charitatívne organizácie majú zabezpečiť, aby 425-tisíc Ivkov Hancíkov v päťapolmiliónovom Slovensku nehladovalo. To, že odkázanosť na potravinovú pomoc je pre týchto ľudí veľkou krivdou, oberajúcou ich o ľudskú dôstojnosť napriek tomu, že podľa Ústavy SR sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti, nás ostatných neznepokojuje… Ak predsa, skrývame sa za „spoločenskú zodpovednosť podnikov“ alebo charitu – náhradníkov za sociálny štát.

Charita vs. sociálny štát

Charita je založená na súcite s inými, na individuálnej ochote rozdeliť sa s niekým o svoje. Je ale aj spôsobom, ako si vylepšiť svoj imidž pred sebou samým či ostatnými. Keď v prešovskej bytovke na Sídlisku III. po výbuchu plynu bolo treba demolovať celý obytný dom, do roka a do dňa sa podarilo zozbierať viac ako 5 miliónov eur od viac ako 77-tisíc darcov. Žiaľ, je dosť možné, že keby v tom istom dome žili Rómovia, zbierka by neprebehla vôbec. A čo keby krátko po Prešove došlo k takejto tragédii v Žiline, Nitre či v Košiciach? Koľkí by boli ešte ochotní prispieť na zbierku, na charitu?

Charita, okrem značne obmedzených zdrojov, poskytuje pomoc selektívne: tomu, komu chcú darcovia, t. j. nie všetkým potrebným či najpotrebnejším. Aj sociálny štát má obmedzené zdroje, no rozdeľuje ich každému rovnako podľa dohodnutých pravidiel. A o výške zdrojov na prerozdeľovanie v demokratickom štáte rozhodujú všetci voliči a nie jednotliví darcovia.

Charita, i keď ju netreba zatracovať, nemá nič spoločné so sociálnym štátom. Okrem značne obmedzených zdrojov poskytuje pomoc selektívne: tomu, komu chcú darcovia, t. j. nie všetkým potrebným či najpotrebnejším. Aj sociálny štát má obmedzené zdroje, no rozdeľuje ich každému rovnako podľa dohodnutých pravidiel. A o výške zdrojov na prerozdeľovanie v demokratickom štáte rozhodujú všetci voliči a nie jednotliví darcovia.

Základy sociálneho štátu – s výnimkou škandinávskych štátov v 30. rokoch minulého storočia – nepoložili socialisti či sociálni demokrati. V 19. storočí to bol „železný kancelár“ Otto von Bismarck, nepriateľ Sociálnodemokra­tickej strany Nemecka, či Benjamin Disraeli, premiér za Konzervatívnu stranu v Spojenom kráľovstve. Projekt povojnového sociálneho štátu v Spojenom kráľovstve vypracoval liberálny politik William Beveridge a sociálno-trhové hospodárstvo (tzv. rýnsky model sociálneho štátu) presadil nemecký minister hospodárstva Ludwig Erhard z CDU.

Všetci pochopili, že charita, i keď ju netreba zatracovať, nemá nič spoločné so sociálnym štátom. Sociálny štát sa rozhodli presadiť z rôznych dôvodov: aby zabezpečili aký-taký sociálny zmier (sociálny štát iba pre najpotrebnejších, tzv. reziduálny sociálny štát), alebo aby zabezpečili ľudskú dôstojnosť pre každého (tzv. univerzálny sociálny štát).

Kríza vystavila vysvedčenie

Počnúc 19. storočím spoločnosť vytvorila dosť zdrojov na financovanie sociálneho štátu. Koľko z nich bola ochotná na to použiť, je už iná vec. Tvrdiť však, že sociálny štát je nefinancovateľný, je mýtus, ktorý komusi vyhovuje. Hrubým nepochopením je tiež pokladať prostriedky vynaložené na vzdelanie, zdravie či sociálne zabezpečenie za neproduktívne výdavky. Podnikatelia by ich mali pokladať za investíciu, my ostatní za predpoklad napĺňania základných ľudských práv.

Nízka úroveň zdravia a vzdelania, ohrozené sociálne istoty nie sú výsledkom tejto krízy. Táto kríza iba zvýšila počet ľudí žijúcich v riziku chudoby na takmer 900-tisíc. Iba nám pripomenula, koľko ľudí by bez potravinovej banky zostalo hladných; pre koľko detí sú nedostupné moderné prostriedky vzdelávania, a ukázala, v akom stave je sektor zdravotníctva.

Charita tieto krivdy nevyrieši. Štát ich môže vyriešiť pri splnení dvoch predpokladov: že bude mať dosť zdrojov z daní a bude s nimi s rozumom nakladať. Covid-19 vyprovokoval novú iniciatívu „Milionári pre ľudí“. V zahraničí. Za jej kľúčovou vetou: „Dnes dolu podpísaní milionári žiadajú svoje vlády, aby takým, ako sme my, zvýšili dane,“ sú tri slová: Hneď. Podstatne. Trvalo. Eduard Heger by ich mal vypočuť. Kým nebude neskoro.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
#sociálny štát #Otto von Bismarck #Ludwig Erhard #charita
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku