Ujde sa aj poľnohospodárstvu, aktuálne zmeny v prvom pilieri poľnohospodárskej politiky majú pridať všetkým. Na vypletie buriny problémov v sektore však potrebujeme poriadne reformy, ktoré si vyžadujú viac odvahu ako peniaze.
Už niekoľko dní rezonuje v médiách spor farmárov a ministerstva o novej redistributívnej platbe. Návrh bol na stole dlhšie, jeho detaily sa menili každý deň, no dnes sa zdá, že jeho základné črty sú známe. Malo by ísť o zvýšenie podpôr v prvom pilieri Spoločnej poľnohospodárskej politiky o cca 26 miliónov eur len v roku 2021. V porovnaní s celým balíkom financií, ktoré smerujú ročne do poľnohospodárstva (okolo 1 miliardy eur) nejde o prevratnú sumu. Tieto prostriedky sa sčasti použijú na redistributívnu platbu, teda nebudú viazané na produkciu a farmári dostanú vyššie podpory na každý hektár obhospodarovanej pôdy, až do rozlohy 28 ha.
Prioritne je zámer redistributívnej platby presunúť časť prostriedkov od veľkých fariem smerom k malým, no slovenské nastavenie pridá všetkým bez výraznejších zmien proporcií. Navýšiť sa majú aj základné priame platby, viazané priame platby a tzv. greeningové platby, ktoré majú slúžiť na podporu činností prospešných pre životné prostredie, no reálne sú podmienky pre získanie platby také jednoduché, že tieto dotácie získa takmer každý žiadateľ. Aby sme vedeli posúdiť zmysluplnosť zmien v dotačnej politike, musíme sa vrátiť na začiatok a opýtať sa, čo by mala nová agropolitika dosiahnuť.
Slovenské poľnohospodárstvo je v mnohých ohľadoch špecifické. Priemerný vek farmára je 50 rokov a sektor dlhodobo trpí nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily. Kým priemerná veľkosť farmy je v EÚ okolo 28 ha, na Slovensku je to 80 ha. Okolo 94 % priamych platieb (dotácií viazaných na obhospodarovanú plochu) poberá 20 % najväčších fariem, čím Slovensko dosahuje najväčšiu koncentráciu priamych platieb v EÚ. Drvivá väčšina poľnohospodárskej pôdy je v nájme a v náhradnom užívaní, keďže vlastnícke vzťahy sú veľmi roztrieštené – evidujeme viac ako 100 miliónov spoluvlastníckych vzťahov k pôde a jednu parcelu v priemere vlastní 12 osôb. Okrem toho eviduje Slovensko najväčšiu priemernú veľkosť polí v EÚ – okolo 12 ha. Tieto veľké pôdne bloky bez krajinných prvkov podľa názoru ekológov zhoršujú vlastnosti pôdy a tiež napr. schopnosť zadržiavať vodu. Ak sa pozrieme na poľnohospodársku produkciu, tak jej pridaná hodnota na hektár pôdy je jedna z najnižších v EÚ.
Kým priemerný slovenský farmár získa z hektára pôdy pridanú hodnotu vo výške okolo 460 eur, priemerný európsky farmár zvládne viac ako dvojnásobok. Priemerné hodnoty môžu byť zradné, existujú lepší a horší hospodári, avšak vysoký podiel dotácií na zisku farmárov nie je z hľadiska agropolitiky priaznivý stav, keďže nepoznáme skutočnú cenu poľnohospodárskej produkcie. Vedie to zároveň k tomu, že akékoľvek snahy o znižovanie verejných výdavkov do poľnohospodárstva narazia na odpor. Pomôcť by mohlo aj zameranie na živočíšnu výrobu a rastlinnú výrobu s vyššou pridanou hodnotou (ovocie, zelenina a chov zvierat namiesto pestovania obilnín a olejnín). Takéto zameranie by zmenilo ráz poľnohospodárskej krajiny (hoci nevieme, či smerom k ekológii), umožnilo farmárom generovať viac príjmov z tržieb a znížiť závislosť od štátnych dotácií.
Ako teda podporiť ochotu farmárov pestovať hrušky namiesto pšenice a nielen kosiť, ale aj chovať dobytok? A ideálne tak, aby to nepoškodilo životné prostredie? Jeden z nápadov je podpora malých farmárov, čím sa zníži vysoká koncentrácia priamych platieb a podporí sa ochota vstupovať do odvetvia. Podľa novej redistributívnej platby dostane každý farmár na prvé hektáre o cca 50 eur naviac. Vo vzduchu však visí otázka, či takáto zmena skutočne podporí príchod novej generácie alebo zmení spôsob hospodárenia existujúcich farmárov. Bez viazania na produkciu nevieme vopred povedať, aký výsledok nové peniaze prinesú. Napríklad farmár, ktorý hospodári na 4 hektároch pôdy, by si po novom vďaka redistributívnej platbe polepšil o 200 eur ročne. Je to dosť na to, aby namiesto pšenice vysadil napríklad zemiaky?
Farmári fungujú v systéme, v ktorom sa prekrývajú viaceré problémy. Nové peniaze ich neriešia, ale konzervujú. Peniaze z dotácií sú viazané na pozemky, o ktorých často nevieme, komu patria a kde sú ich hranice. Faktom je, že štát leje stále viac do systému, ktorý negeneruje uspokojivé výsledky. Teraz sa minister a poľnohospodári škriepia o to, ako pridáme a vyladíme jeden kanálik – redistributívnu platbu – namiesto toho, aby sa pustili do odvážnej procesnej zmeny. Pozemková reforma, prenesenie časti kompetencií z Pozemkového fondu na obce či užívateľsky prijateľnejšie a transparentné fungovanie Pôdohospodárskej platobnej agentúry sú nutné predpoklady pre lepšie poľnohospodárstvo. Také, v ktorom farmár nemusí sledovať politické boje, ale len svoje pole.