Aj keď oficiálne žiadna verzia novely doposiaľ zverejnená nebola (na stránke medzirezortného pripomienkového konania sa zatiaľ nenachádza), medializovali sa ostré a odmietavé reakcie akademických reprezentácií, a to od vedenia Univerzity Komenského cez Slovenskú rektorskú konferenciu až po Klub dekanov najprv na nejaký pracovný návrh a potom na "konsolidovanú verziu”, o ktorej už minister rokoval s rektormi. Minister sa stále bráni, že ide o "nehotový dokument”, no vysoké školy pritvrdili a sú pripravené aj štrajkovať.
Začarovaný kruh
Najprv uveďme, že to, na čom sa obe strany zhodnú (a asi každý v tomto štáte), je potreba zmeny systému riadenia vysokých škôl, v ktorom je veľa problémov. Tie navrhoval riešiť už dokument Učiace sa Slovensko (2017). Doteraz sa však nenašla zhoda, ako to riešiť – lebo, okrem iného, usiloval o ňu vôbec niekto? Pochopiteľne, existujú aj ultrakonzervatívne názory, že netreba meniť nič, lebo na Slovensku sa to ani nedá. Najmä ak sa zhora postupuje mocensky a zdola nie je vôľa podriadiť sa ani meniť veci vo svojej réžii…
Ak ministerstvo vystupuje ako jediný aktér, ktorý chce „robiť poriadok”, kým samotné vysoké školy majú byť len „objektom nápravy”, čo sa bráni a nebodaj si v tom chaose i hovie, či si dokonca voľká vo vlastnom Augiášovom chlieve… Aké môže existovať východisko?
Cestou k zmene, logicky i politicky, môže byť len vzájomná cesta zhora aj zdola, teda dve cesty, ktoré sa musia spojiť do jednej a niekde sa zhodnúť na riešení. Musí to však byť zmysluplné riešenie, umožňujúce rozvoj samotných vysokých škôl. Takým riešením nie je táto novela, ale úplne nový, kvalitatívne iný a podstatne lepší vysokoškolský zákon, ktorého potreba dávno dozrela. Inak len stále strácame vzácny čas.
Boj sa rozhorel o akademickú slobodu. Je to princíp, o ktorom sa nediskutuje, bez ktorého žiadna univerzita neexistuje. Na ten, zdá sa, je ministerstvo odhodlané siahnuť v záujme svojej vidiny rázneho riešenia nevyhovujúceho stavu našich vysokých škôl. Jablkom sváru je orgán, ktorý existuje aj teraz – správna rada – a ktorý vo funkčnej podobe existuje na mnohých univerzitách v zahraničí. Lenže konštrukcia správnej rady, ktorú navrhuje ministerstvo (rada schvaľovaná a jej polovica členov nominovaná samotným ministrom) je zrejme našou domácou inováciou, ktorá neobstojí, nech je jej motívom čokoľvek. Hoci aj neoliberálny princíp, kto financuje, ten rozhoduje (zaslúži sa samostatný rozbor).
Krok vpred, dva kroky vzad
V tejto línii pokračujú aj ďalšie konštrukcie ministerského návrhu. Rektor volený takouto správnou radou a zodpovedajúci sa jej, nie akademickému senátu, dekani vymenovaní rektorom, akademické senáty na fakultách pretransformovaní na akýsi hybridný orgán – „vedecko-pedagogickú radu” atď. Fakticky ide o demontáž súčasného systému, čo by aj bolo v poriadku, ak by to smerovalo k niečomu lepšiemu. Na také experimenty by sme však nemali mať čas ani prostriedky. Ak by čitateľ náhodou pátral po jednej z hlavných inšpirácií ministerstva k týmto konštrukciám, odkazujem na dokument Miklošovej MESA 10 „Odporúčania pre skvalitnenie školstva na Slovensku” z apríla 2020, kde sú aj ďalšie návrhy. Niektoré zaujímavé a podnetné vrátane posilnenia správnej rady vysokých škôl. Ale ani v rozprávke by asi nikomu nebolo zišlo na um navrhnúť, aby bola v područí ministra.
Bolo by zlé, ak by „zjednotenie sa“ akademických reprezentácií na odpore voči ministerskej novele poslúžilo zakonzervovaniu status quo. Sami akademici nič také netvrdia a deklarujú nielen ochotu diskutovať a rokovať o zmenách, ale aj presvedčenie o ich potrebe.
Potreba nového zákona
Cestou k zmene, logicky i politicky, môže byť len vzájomná cesta zhora aj zdola, teda dve cesty, ktoré sa musia spojiť do jednej a niekde sa zhodnúť na riešení. Musí to však byť zmysluplné riešenie, umožňujúce rozvoj samotných vysokých škôl. Takým riešením nie je táto novela, ale úplne nový, kvalitatívne iný a podstatne lepší vysokoškolský zákon, ktorého potreba dávno dozrela (dokonca to viackrát akcentuje aj spomínaný materiál MESA 10). Inak len stále strácame vzácny čas.
A pokiaľ ide o akademickú slobodu, samosprávu a autonómiu? Bodaj by celý tento výbuch bol pre naše akademické komunity výzvou a príležitosťou, aby konečne vzali svoje záležitosti do vlastných rúk, prestali iba čakať na pokyny zhora a mechanicky ich plniť. Takých pokynov z ministerstva bolo za ostatných 30 rokov neúrekom, ale k čomu prispeli? To platí rovnako aj voči už rozbehnutému procesu, ktorý začala nová Slovenská akreditačná agentúra pre vysoké školy, kde je popri niektorých správnych krokoch aj množstvo diktátu, byrokracie a zbytočného balastu.