Prvá kapitola sa venuje zelenej energetike. Ak chce vláda presadiť obnoviteľné zdroje, tak by mala vysvetliť, ako to chce urobiť. Veď Slovenské elektrárne sú súkromný podnik, v ktorom má štát menšinový podiel.
Druhá kapitola hovorí o znížení energetickej náročnosti budov. Opäť je tu jednoduchá otázka: za aké peniaze? Bude to zo zvýšených daní z nehnuteľností? Vláda chce, aby majitelia domov a bytov zaplatili vyššie dane. Budú mať teda menej peňazí. A z toho menej majú ešte investovať? Ten, kto vymýšľa podobné vzájomne si odporujúce tvrdenia, má zjavne problém s elementárnou logikou.
Zelenšia má byť aj doprava. Majitelia dopravných firiem určite budú mať na to, že po najmenej dvojročnej ekonomickej depresii budú môcť investovať do elektromobilov. O tom, či ich štát podporí nižšími daňami, sa nedočítate. Chceme mať lepší vzduch, tak doprava na to vezme peniaze zo vzduchu…
Ak majú byť podobné dokumenty stratégiami, musia obsahovať reálne rozpočty, reálne a nie imaginárne ciele. Inak sa môže zdať, že predstavy o budúcnosti sa nezakladajú na reálnych metódach vedeckého predvídania, ale na ilúzii.
V kapitole dekarbonizácia sa hovorí o zastavení ťažby hnedého uhlia a jeho využívania v energetike. To by znamenalo zastavenie prevádzky elektrární v Novákoch a Vojanoch. Čo nahradí ich kapacity? Postačia na to dva nové bloky atómovej elektrárne Mochovce? Predpokladané investície v objeme 300 mil. eur nebudú postačovať na to, aby priemysel prešiel na nové typy energií. Nie je jasné, ako verejný sektor podporí súkromný.
Dostupnosť kvalitného vzdelávania je pekný cieľ. Hlavne pre to, že žiaci nedosahujú v medzinárodných testoch dobré výsledky. Dobré výsledky budú mať až vtedy, keď sa na pedagogických fakultách dosiahne veľmi vysoká úroveň pedagógov, ktorí učia budúcich pedagógov. Príkladom toho môže byť abstraktný príklad. Výtvarnú výchovu by nemal na pedagogickej vysokej škole garantovať človek, čo nenamaľoval ani jeden obraz. Existujú moderné metódy vyučovania matematiky. Autorom takejto úspešnej koncepcie je profesor Milan Hejný. Zaujímajú sa o ňu v Taliansku, Grécku, Fínsku, Švédsku, Poľsku či v Kanade. V niektorých krajinách pripravili pilotné učebnice. Nemusíme tak chodiť ďaleko. Stačí jeho metódu zaviesť celoplošne. Potom nebudeme mať problémy s medzinárodnými testami z matematiky.
Prejdime k vysokým školám. Ich kvalita sa zlepší vtedy, ak sa zmenší ich počet, keď menšie množstvo škôl bude znamenať nižšie administratívne náklady v pomere k počtu pedagógov. To sa dá urobiť len zlúčením niektorých vysokých škôl. Z troch vysokých škôl vznikne jedna poriadna. Okrem toho by sa školy mali otvoriť praxi. To znamená, že by na nich nemali prednášať len tí, čo si vo vzájomnom okruhu vyhovujúcich známych udelia pedagogické tituly. Bez rozbitia spomínanej betónovej konštrukcie sa nikam nepohneme.
Ak hovoríme o lákaní vedeckých talentov zo zahraničia, prípadne slovenských „emigrantov“, je to pekná vec. Nie je naším cieľom zhadzovať všetky nápady súčasnej vlády. Ak však niekto zo slovenských vedcov pôsobí na zahraničných vysokých školách alebo v súkromnej či verejnej inštitúcii, má tam lepšie podmienky ako na Slovensku a bude mať v budúcnosti vyššie ohodnotenie alebo lepšiu mzdu. Autori myšlienok vo vládnom dokumente by mali dať jasnú odpoveď, ako chcú riešiť túto otázku. Jedno je isté – výskumné pracoviská by mali mať lepšie podmienky pre svoje fungovanie. Bez vyšších miezd to nepôjde.
Ak majú byť podobné dokumenty stratégiami, musia obsahovať reálne rozpočty, reálne a nie imaginárne ciele. Inak sa môže zdať, že predstavy o budúcnosti sa nezakladajú na reálnych metódach vedeckého predvídania, ale na ilúzii. Predvídanie, to sú fakty, najmä vzájomne sa dopĺňajúce a podmieňujúce. Z jedného faktu by mal vyplývať ďalší. V opačnom prípade je dokument len slohovým cvičením.