Privysoká cena za lekcie z politiky

Rok 2020 si svet zapamätá najmä pre pandémiu COVID-19. Nevynímajúc ani Slovensko, hoci náš rok bol aj politicky prelomový. Pripomenuli sme si storočnicu demokratickej ústavy a všeobecného volebného práva a tridsať rokov od prvých slobodných volieb, ktoré ukončili nedemokratickú vládu jednej strany. Súčasne to bol rok lekcie z politiky. Veľmi drahej lekcie.

22.03.2021 14:00
7

Voľby vo februári 2020 mnohí opätovne považovali za zlomové. Veď očakávania spojené so zmenou politiky a s oživením ducha a ideí novembra 1989 v spoločnosti dozrievali od jari 2018. Odkedy sa dostali na povrch nechutné pravdy o prehnitosti našej politiky. Výsledky volieb z roku 2019, keď sa tvárou zmeny stala prezidentka, vyvolali vieru, že už sme predsa iní. Lepší než kedykoľvek predtým. Dospeli sme. Chápeme podstatu fungujúcej demokracie. Presvedčili nás, že slušné Slovensko nemusí byť len snom. Radosť z víťazstva, presvedčenie že sme „za vodou“, prehlušili varovania „skeptických Trójanov“, že danajský dar v podobe vlády, v ktorej bude ikona antipolitiky, môže zahubiť všetky nádeje na zmenu. Zmenu k lepšiemu. Volebné víťazstvo OĽaNO, s. r. o., a rok vlády Igora Matoviča potvrdili, že tieto varovania mali svoje opodstatnenie.

Prvá lekcia: zhubný populizmus

Pózovanie pred vilou v Cannes, jeden výlet na Cyprus a víťazstvo je vo vrecku. Signifikantný znak úspechu obyčajného populizmu. To „stačí“, aby sa z vás stal premiér. Obyčajní ľudia uverili, že takto ľahko im ich „spasiteľ“ vráti, čo im Smer-SD roky bral. Prvou lekciou roka s Matovičom bolo, že sme na vlastnej koži zažili, aké následky na spoločnosť, na efektívne fungovanie štátu a výhľadovo na prežitie demokratického systému má zhubný populizmus.

Málokto si v eufórii z porážky Roberta Fica pripúšťal, že história sa zopakuje. Že sa „vráti“ Mečiar s facebookom. A opäť pri ňom budú tribúni novembra 1989. Na čo zabudli, to im história pripomenula. Slepo sa domnievali, že zmena vedie k lepšiemu. Mali prehnané očakávania od tých, ktorí sľubovali, že #budedobre, že to robia #UprimneOdvaž­nePreĽudi. Vysmievali sa tým, ktorí hovorili, že „cisár je nahý“.

Charakteristický rys politikov, ktorí balamutia ľudí. Toto v kombinácii s prehnanými emóciami, všadeprítomnou deštrukciou politiky a presviedčaním verejnosti, že „srdiečko“ je pri riadení štátu dôležitejšie než rozum, vytvára podmienky na katastrofu. Najmä, ak sa spojí so sebastrednými politikmi. Keď sa zosobnia v osobe predsedu vlády. Uplynulý rok sa mohol zdať v tomto špecifický.

Lenže toto sme zažili už v minulosti. V raných 90. rokoch v osobe Vladimíra Mečiara. Málokto si v eufórii z porážky Fica pripúšťal, že história sa zopakuje. Že sa „vráti“ Mečiar s facebookom. A opäť pri ňom budú tribúni novembra 1989. Na čo zabudli, to im história pripomenula. Slepo sa domnievali, že zmena vedie k lepšiemu. Mali prehnané očakávania od tých, ktorí sľubovali, že #budedobre, že to robia #UprimneOdvaž­nePreĽudi. Vysmievali sa tým, ktorí hovorili, že „cisár je nahý“.

Druhá lekcia: dedičný našizmus

Moc odhaľuje skutočné charaktery. Ukázalo sa to aj v prípade súčasnej vládnej koalície. Pri kreovaní vlády a vo vystupovaní Igora Matoviča. Nehovoriac už o komunikácii s koaličnými partnermi, verejnosťou a kritikmi na sociálnych sieťach. Disonancia medzi správaním v opozícii a vo vládnych pozíciách je viditeľná najmä vo vzťahu k tzv. našim ľuďom. Nič sa nenaučili, nič nezabudli. Pred voľbami vehementne kritizovali akékoľvek stranícke nominácie bývalých vlád, po voľbách urobili presne to isté. Sľubovaná transparentnosť ustúpila straníckym záujmom a osobným ambíciám.

Videli sme to pri obsadzovaní okresných úradov straníckymi nominantmi OĽaNO. Bez výberových konaní a s „akčnými päťkami“ Joža Pročka. Pri voľbe generálneho a špeciálneho prokurátora, ktorú „Nová väčšina“ prihrala spriateleným politikom. Aj pri trafikách v štátnych podnikoch (napr. Ľubomír Galko v Leteckých opravovaniach Trenčín) a niektorých ústredných orgánoch štátnej správy (napr. Ján Mrva v Úrade geodézie, kartografie a katastra SR).

Laxnosť pri transparentnosti vidieť v návrhoch, ktoré pripravuje podpredseda vlády Štefan Holý, v prístupe k informáciám o hnutí OĽaNO (dodnes nemajú zverejnené stanovy ani politické orgány hnutia) alebo pri nákupoch antigénových testov. O politickej kultúre a slušnej politike nehovoriac. Tie opätovne dostali ranu pod pás.

Tretia lekcia: bez strán nieto demokracie

Zloženie vládnej koalície je odrazom dlhoročnej krízy straníckeho systému. Permanentná koaličná kríza (začala sa už v apríli 2020) a problémové nominácie sú toho najlepším dôkazom. Strany bližšie nespolupracujú, keďže sú len zmeskou ideovo a záujmovo rozdielnych ľudí. A spája ich iba až nekritická dôvera, že Igor „to dá“.

Absencia straníckej a politickej kultúry sa prejavuje v tom, že vládne strany nespĺňajú kritériá politických strán v zastupiteľskej demokracii. Pred koróziou straníckej politiky a pred politikmi typu Igora Matoviča a Borisa Kollára pred rokmi varoval politológ Michal Horský. Žiaľ, nik ho nepočúval. Aj to je dôvod, prečo v koalícii nie sú funkčné a demokratické (transparentné) politické strany. Iba politické eseročky a preplnené výťahy neschopných obyčajných ľudí, závislých od vôle majiteľov strán. Strany sú riadené ako rodinné podniky či „sekty“ nasledujúce svojich predsedov – majiteľov. Lenže bez fungujúcich strán nebude fungujúcej demokracie.

9 044 zmarených životov je privysoká cena za lekcie z politiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
7 debata chyba
Viac na túto tému: #rok vlády Igora Matoviča #pandémia koronavírusu #Jožo Pročko #Igor Matovič #Boris Kollár