Deklarácia nestačí
V zmysle programového vyhlásenia „Vláda SR zabezpečí, aby nedochádzalo k prijímaniu všeobecne záväzných právnych predpisov bez ich náležitého prerokovania, osobitne s dotknutými subjektmi a verejnosťou, a to najmä tým, že sa zasadí o to, aby sa neodôvodnene neobchádzalo medzirezortné pripomienkové konanie.“ Po skúsenostiach s predchádzajúcou vládou bola táto veta signálom o vecnom prístupe k názorom a argumentom sociálnych partnerov. Na konkrétnych príkladoch vidíme smutnú realitu. Zažívame opak. Nielenže sa to nedodržiava, ale vláda porušuje aj vlastné legislatívne pravidlá.
Nikto by si nemal osvojovať právo na najlepší návrh zákona. Výsostnou povinnosťou každej vlády musí byť taký sociálny dialóg, ktorý bude obsahom aj formou kultivovaný a umožní súboj argumentov, na ktoré sa bude prihliadať.
Tie okrem iného uvádzajú: „Cieľom legislatívnych prác je pripraviť za účasti verejnosti a schváliť taký návrh zákona, ktorý sa stane funkčnou súčasťou vyváženého, prehľadného a stabilného právneho poriadku Slovenskej republiky zlučiteľného s právom EÚ a medzinárodnými záväzkami SR.“ Zároveň pravidlá uvádzajú aj to, že pripomienkové konanie k návrhu zákona sa uskutočňuje aj s vyššími územnými celkami či Združením miest a obcí Slovenska. Vo vzťahu k samospráve preto musíme pripomenúť Európsku chartu miestnej samosprávy.
Tá v článku 4 (Pôsobnosť miestnej samosprávy) uvádza: „Všetky záležitosti, ktoré sa priamo týkajú miestnych orgánov, sa v procese plánovania a rozhodovania, pokiaľ je to možné, včas a primerane s nimi prerokujú.“ To však automaticky neplatí. Členom Združenia miest a obcí Slovenska je 95 % samospráv, ktoré z titulu sociálneho partnera a európskej komunálnej charty aktívne zastupujú mestá a obce. No až následne sa dozvedáme, že napriek zásadným pripomienkam sme boli obídení v rozporovom konaní. Tu sú pritom legislatívne pravidlá pomerne zrozumiteľné: „Ak predkladateľ nevyhovie takto označenej pripomienke (Túto pripomienku považujeme za zásadnú), stáva sa táto pripomienka predmetom rozporu. Ak sa predkladateľ nedohodne s pripomienkujúcim orgánom inak.“
Konkrétne príklady
Pri návrhu skupiny poslancov, ktorá predložila novelu školského zákona, ktorou sa zavádza individuálne vzdelávanie „Domáce vzdelávanie“ aj pre žiakov II. stupňa základnej školy, vyjadrili okrem ZMOS zásadný nesúhlas aj viaceré iné subjekty. Napríklad Klub 500, KOZ SR, OZPŠaV SR alebo aj Združenie ZŠ Slovenska. Rozporové konanie sa neuskutočnilo. Pri školstve sa môžeme ešte pristaviť, a to pripomenutím nedávnej novely školského zákona, ktorú rezort školstva už v pripomienkovom konaní „obohatil“ o svoje vlastné zásadné pripomienky. Pred mesiacom k nej bolo celkovo vznesených 1119 pripomienok, z ktorých bolo 713 zásadných. Zo „zoznamu“ by sme nemali vynechať ani návrh skupiny poslancov k novele zákona o volebnej kampani, návrh skupiny poslancov na novelu zákona o cestnej premávke. Tiež môžeme uviesť návrh skupiny poslancov, ktorá navrhla novelu stavebného zákona. Nikde tu nebol ZMOS prizvaný na prerokovanie vznesených zásadných pripomienok. Za pozornosť stojí aj on-line rozporové konanie k pripomienkam k novele vyhlášky z dielne rezortu životného prostredia, ktoré sa uskutočnilo v novembri minulého roka.
Na rozporové konanie boli zo strany navrhovateľa prizvané desiatky subjektov, ktoré nevzniesli žiadne pripomienky v rámci medzirezortného pripomienkového konania a nie sú ani povinnými osobami na pripomienkovanie. Rozporové konanie tým stratilo svoje opodstatnenie, vznesené pripomienky sa neprechádzali po jednom. Rozporové konanie sa viedlo formou voľnej diskusie k akejkoľvek téme bez akéhokoľvek výsledku.
Tak ako v minulosti, keď poslanecké návrhy nešli cez medzirezortné pripomienkové konanie, aj dnes je stav rovnaký a míňa sa účinku. Skutočný efekt participácie dotknutých subjektov rovná sa nule, je iba zdanlivý. Jediný rozdiel oproti minulosti je v tom, že pripomienky môže dotknutý subjekt síce v medzirezortnom pripomienkovom konaní administratívne uplatniť, avšak na ich zhmotnenie do paragrafového znenia sa v skutočnosti neprihliada.
Čo ďalej?
Nikto by si nemal osvojovať právo na najlepší návrh zákona. Výsostnou povinnosťou každej vlády musí byť taký sociálny dialóg, ktorý bude obsahom aj formou kultivovaný a umožní súboj argumentov, na ktoré sa bude prihliadať. V opačnom prípade budeme svedkami pokračovania hazardu s dôverou, ktorý môže prerásť až do nezáujmu sociálnych partnerov a zainteresovaných subjektov, ktoré sa podieľajú aplikačnou praxou, oprávnenými požiadavkami a silnými argumentmi na tvorbe všeobecne prospešnej legislatívy.
Zároveň by sme nemali zabúdať ani na to, že porušovanie procedúry schvaľovania sa nemusí stretnúť s pochopením tých, ktorí dohliadajú na dodržiavanie zákonov a procesnú stránku veci. Lebo ak budeme porušovať pravidlá, nemôžeme očakávať rešpekt voči takto prijatej legislatíve.