Pred pár dňami Zuzana Čaputová iniciovala v Prezidentskom paláci zase stretnutie so súkromnými internetovými predajcami zdravotníckych pomôcok a elektroniky. Obrátila sa na nich s otázkou, či by nevedeli pomôcť s bezplatným zabezpečením oxymetrov. Oxymeter je merač obsahu kyslíka v krvi. Pomáha správne identifikovať čas, kedy už domáca liečba covidu nestačí a pacienta treba previezť do nemocnice.
Viac ako 600 ambulancií dostane pulzné oxymetre
Rokovanie dopadlo úspešne. Čaputová po ňom oznámila dobrú správu: „3100 kvalitných oxymetrov bude k dispozícii na zapožičanie pre 600 ambulancií všeobecných lekárov a pre ich pacientov s covidom.“
Ktorých ďalších spomedzi víťazov pandémie pozve prezidentka k sebe najbližšie? Odporúčam nečakať ani týždeň a osloviť ďalších z klubu víťazov: predstaviteľov súkromných testovacích zariadení či laboratórií a dovozcov antigénových testov, ak 22. marca medzi pozvanými niektorí z nich neboli. Tentoraz by sa mohli pod hlavičkou spoločenskej zodpovednosti podnikov (iniciatívy na zlepšenie imidžu podnikateľskej sféry známej zo 60. rokov minulého storočia) oslovení zaviazať, že každému s pozitívnym PCR alebo antigénovým testom podarujú malý balíček. Údajne tak sa postupuje v druhej najľudnatejšej krajine, ktorá patrí medzi „emerging market economies“, t.j. k takým, ktoré ešte len budujú trhové hospodárstvo, a volá sa India. V balíčku je vraj vitamín D, zinok a ivermektín, napriek tomu, že ho EMA, t.j. Európska lieková agentúra neodporúča.
Keď štát nechce či nevládze postarať sa o členov spoločenstva, môže za nich preberať túto úlohu podnikateľská sféra. Má to však vážne riziká. Nielenže to nie je jej poslanie, ale čím viac bude podnikateľská sféra suplovať štát, tým viac sa bude stávať politickým aktérom. Výsledkom bude koniec demokratických základov politiky.
Vláda, ktorá by chcela pohnúť spoločnosť dopredu, by musela aj vedieť, ako na to. Jej výhodou bude, že pandémia posilnila volanie po zvýšenej úlohe štátu dokonca i z tábora ekonomických liberálov. Otázkou ale zostáva, či reakcia na pandémiu bude starostlivosťou o záchranu ľudí, alebo iba o záchranu ekonomiky.
Služby vo verejnom záujme ako napríklad vzdelanie, zdravotnú starostlivosť, dopravné, poštovné a iné služby môže poskytovať verejný i súkromný sektor. Ak to bude výlučne súkromný sektor, nielenže to bude v konečnej bilancii drahšie (lebo zisk), no podmienky ich poskytovania, t.j. politiku či politiky, bude diktovať on. Najdrahšie súkromné zdravotníctvo je v USA. Stojí 17 % HDP (oproti 6,9 % HDP v SR), hoci milióny Američanov nemajú k zdravotnej starostlivosti prístup ani po Obamovej reforme. Zdravotníctvo patrí v USA medzi najviac regulované sektory, no je to práve súkromný zdravotný sektor, ktorého záujmy regulačné orgány prednostne odrážajú.
Kedy sa skončia úmrtia na covid?
Počet úmrtí na covid prekročil už 9-tisíc a koniec je zatiaľ v nedohľadne. Opozičný Smer-SD viní za to vládu a zvažuje podať na ňu trestné oznámenie. Jej chaotické a krajne nezodpovedné riadenie pandémie, ktoré jej v prieskumoch vynieslo 80-percentnú nespokojnosť, nie je však jediným vinníkom tragédie, ktorú prežívame.
Tým hlavným je stav zdravia a zdravotného sektora u nás. A tie sú výsledkom 30-ročnej histórie. Paradoxne, pád slovenského zdravotníctva urýchlil veľký reformátor Rudolf Zajac (minister zdravotníctva v rokoch 2002–2006), ale nebol jediný. Deus ex machina v slovenskom zdravotníctve je dnes už čiastočne penziovaný Jaroslav Haščák a vo zvyškovom štátnom sektore to bola sivá eminencia nebohý Pavol Paška (Smer-SD, predseda NR SR v rokoch 2012 –2014). Iní ako Ivan Uhliarik (KDH, minister zdravotníctva v rokoch 2010–2012), Tomáš Drucker (nominant Smeru, minister zdravotníctva v rokoch 2016–2018) a pod. boli v hre o slovenské zdravotníctvo iba pešiakmi. Ľudovo povedané za to, aké je slovenské zdravotníctvo, má aj Smer-SD maslo na hlave.
Otázkou je, čo urobí vláda po covide. Pápež František v ostatnej encyklike Fratelli tutti z októbra 2020 vyjadril nádej, že odkaz tejto pandémie, ktorá prinútila vrchnosti „obrátiť pozornosť na ľudské bytosti, na každého z nás a nielen v prospech niekoľkých“, nezapadne prachom. Neprestáva byť ale skeptický, keď hovorí, že finančná kríza 2007–2008 bola príležitosťou pre nový ekonomický model založený na etických princípoch, na novom spôsobe regulovania finančných praktík a bohatstva. Ale, ako dodáva, svet zostal po starom.
Vláda, ktorá by chcela pohnúť spoločnosť dopredu, musela by nielen dokázať postaviť čínsky múr medzi seba a potenciálnych domácich či zahraničných chlebodarcov, musela by aj vedieť, ako na to. Jej výhodou bude, že pandémia posilnila volanie po zvýšenej úlohe štátu dokonca i z tábora ekonomických liberálov. Otázkou ale zostáva, či reakcia na pandémiu bude starostlivosťou o záchranu ľudí, alebo iba o záchranu ekonomiky.