Už za čias prvej Dzurindovej vlády ľudia začali mať utkvelý pocit (sčasti oprávnený), že sú sústavne klamaní. Riešenie? Požiadavky na „zrušenie politických strán“. A nejaký iný výber parlamentných kandidátov. Keďže ešte neboli sociálne siete, ľudia svoje politologické odkazy napríklad sprejovali na múry. Jeden taký obrovský nápis v Bratislave svojho času odporúčal „žrebovanie nezávislých poslancov z radov občanov“.
Poučení voliči?
Potom prišiel Igor Matovič a dal ľuďom presne to, čo chceli. Nevytvoril politickú stranu. Jeho OĽaNO je len marketingová agentúra pre Matoviča samotného a pre „nezávislé osobnosti“, ktorým dáva miesta na kandidátke.
Miestami naozaj až náhodne, takto vybral aj líderku kandidátky v posledných voľbách. Iný príklad, poslankyňa Romana Tabak spomínala, ako sa raz prišla pozrieť na nejakú akciu OĽaNO, chvíľu sa rozprávala s Igorom, a potom dostala ponuku kandidovať.
Extrémne hlasnou požiadavkou tiež bolo „zatvoriť zlodejov“. Nech už Matovičovi vyčítame čokoľvek, orgány spravodlivosti majú naozaj voľnejšie ruky ako v minulosti. A zatýkajú často.
Už za čias prvej Dzurindovej vlády ľudia začali mať utkvelý pocit (sčasti oprávnený), že sú sústavne klamaní. Riešenie? Požiadavky na „zrušenie politických strán“. Potom prišiel Igor Matovič a dal ľuďom presne to, čo chceli. Nevytvoril politickú stranu. Jeho OĽaNO je len marketingová agentúra pre Matoviča samotného a pre „nezávislé osobnosti“, ktorým dáva miesta na kandidátke.
Jednoducho, Igor Matovič vyhovel presvedčeniu obrovskej časti národa, že v politike je podstatná najmä „čestnosť“. Všimnime si, ako pri fatálne zlyhávajúcom ministrovi zdravotníctva zas a znovu ľudia z OĽaNO kričali, že veď je to predsa čestný človek.
Alebo, že do funkcií treba najmä jednotlivcov „z ľudu“ (toto volanie sa opakuje v mnohých podobách, napríklad že ministrom školstva by mal byť učiteľ základnej školy alebo že politici by mali pracovať za minimálnu mzdu).
Zrazu je však verejná mienka proti Igorovi Matovičovi. Jednoducho preto, že veci nefungujú. Často počuť názor, že Slovensko takúto skúsenosť potrebovalo a odteraz sa ľudia budú rozhodovať zodpovednejšie. To však určite samo od seba neplatí. Koniec koncov naivné recepty vrátane spomínaného „treba zrušiť politické strany“, sú populárne stále.
Demokracia nevzniká len tak, sama od seba. Potrebujete nejaké myšlienky, platformy na pestovanie racionálnej komunikácie, ale aj kontrolovať širšie komunikačné štruktúry.
Nový stredovek
Tie sú dôležité. Vidno to aj na negatívnych príkladoch. Zoberme si prebiehajúce ivermektínové šialenstvo. Ľudia mali vždy tendenciu hľadať zázračné tabletky. Lenže digitálne sociálne siete umožnili, aby sa zo zopár nepotvrdených informácií s prímesou pseudovedeckých argumentov zrodil masívne šírený príbeh o jasne účinnom lieku, ktorý nám mocní nechcú dopriať. Ak sa pozriete, čo koluje medzi ľuďmi, asi sa dá konštatovať, že tu takmer vládne nový stredovek.
Platí to však v oveľa širšom meradle. Prestala fungovať skepsa. Skepsa znamená, že nejakú, aj potenciálne dôveryhodnú, informáciu, beriem tak, že nemusí nutne byť pravdivá. Možno sa ňou riadim, ale ak sa vynorí možnosť preveriť pravdivosť, urobím tak.
Dnes však skepsa nefunguje, lebo na tú potrebujete určitý čas a priestor. V spoločenskej komunikácii sme teraz nútení byť rýchli. Najmä rýchlejšie ako iní preposlať nejakú „zaujímavú“ informáciu cez Facebook či Whatsapp. Výsledkom nie je len samotné rýchle šírenie často úplných nezmyslov, ale značné otupenie schopnosti ľudí rozlišovať, filtrovať, zamyslieť sa.
K tomu treba pridať pôsobenie masmédií. Dlhé roky pracovali s tými menej pozitívnymi vlastnosťami v našej spoločnosti. Jednou je závisť. Obrovské časti naratívu o korupcii nie sú naratívom o skutočnej morálke či efektívnosti, skôr o tom, že niekto má strašne veľa. Hotovo.
Pritom v krajine, kde sú ľudia schopní kúpiť si čo najväčšie auto, aj keď takmer nemajú na splátky hypotéky, alebo si na exotickú dovolenku zoberú bankový úver, potrebujeme rozhodne oveľa viac, ako všetko spoločenské zlo zvaľovať na politikov. Tých z druhého tábora alebo prosto na politikov všeobecne.
Inou veľmi negatívnou vlastnosťou je stádovitá cholerickosť, s akou sme schopní napádať iných ľudí. Opäť, médiá to využívajú na predávanie článkov tak, že ich jednoducho formátujú ako výzvu na prejavy nenávisti voči ľuďom z iného tábora.
Aby paralýza nepokračovala
Do politiky treba vniesť stabilitu a zodpovednosť. Pomohlo by, keby strany prestali vyrábať úplne nezmyselné predvolebné programy. Ako? Mali by sa minimálne zaviazať (akokoľvek smiešne to znie pri niečom, čo by už záväzkom malo byť), že na programy nezabudnú deň po voľbách, ale že ich proste preklopia do programového vyhlásenia vlády. Samozrejme, s výnimkou tých častí, kde sú potrebné kompromisy vrátane koalície.
Potrebujeme zatlačiť na médiá, aby prijali jasnejšie kódexy pre svoju činnosť. A nezávislé orgány alebo aspoň výročné správy, ktoré fungovaniu médií nastavia zrkadlo.
Ak to znie naivne – áno, samo osebe by to také bolo. To hlavné riešenie môže priniesť len politický boj, tvrdý, až brutálny, ktorý však vynesie do kresiel ľudí ochotných verejnú diskusiu začať štruktúrovať nanovo. Ak to nenastane, paralýza bude pokračovať. To si treba povedať úplne jasne.