Presne tak ako súčasná slovenská vláda (Matovičova či Hegerova) je metaforou aj paródiou na všetky slovenské vlády.
Paródia na vodcu
Opozícia proti Mečiarovi stvorila účinnú metaforu LenOn, ktorej dokonale zodpovedá Matovičova sebaglorifikácia. Tá však v prípade Mečiara mala „chlapácku“ a v prípade toho nášho súčasníka „uplačkanú“ detinskú podobu. Kult osobnosti, ktorý vládne v OľaNO, sa rovnako pestoval aj v HZDS, ale tam vládol len v jednej polovici strany.
Tá druhá sa vyformovala ako Mečiarova opozícia a občas spôsobovala aj pád vlády a tohto mýticky „silného muža“. Ním, mimochodom, politicky nikdy nebol, tak ako Matovič, aj Mečiar už po roku premiérovania za VPN padol, stalo sa mu to opätovne po dvoch rokoch po ďalších voľbách, a tak reálne vládol – ale stále v hlboko konfliktnom móde – iba jedno celé volebné obdobie. A išiel ku dnu. Úplnému. A vždy sa voči nemu formovala opozícia vo vlastnej strane, lebo to bola reálna a robustná strana, na rozdiel od OĽaNO, ktorá nie je legitímnou stranou, ale eseročkou vodcu.
Paródia na reformy
Ale táto vláda je aj paródiou na tú Dzurindovu a aj na tie Ficove – lebo chce byť tou najreformnejšou vládou, zato ani netuší, čo to tá reforma je. Preto vlastne nevie, do čoho investovať nemalé prostriedky z fondov EÚ. Miklošova politika bola pre mňa neakceptovateľná, ale bola oproti mečiarovským hospodárskym avantúram reformou, hoci aj podľa neoliberálnych receptov. S katastrofálnymi sociálnymi dosahmi a s ponechaním otvorených dverí oligarchizácii. (Z nej je dnes jednostranne obviňovaný Smer, ktorý ju istotne nevytvoril, ale sa jej pragmaticky prispôsobil a niektorí jednotlivci na nej iste aj parazitovali).
Nevedieť pri sedemmiliardovej dotácii vytvoriť projekt reindustrializácie Slovenska, renovácie infraštruktúry a zvýšenia konkurencieschopnosti krajiny, to je nepochybne parodická vizitka tých, čo získali vzdelanie „opajcnutými“ diplomovkami.
Rok súčasnej vlády je aj paródiou na Ficove vlády: Matovičove aj Krajniakove pokusy o „sociálne balíčky“ sa z pragmatickej sociálnej politiky Smeru zmenili na zmesku zmätočných opatrení, ktoré neposilňujú sociálny štát, ale ani k nemu nevytvárajú alternatívu. Navyše deformované pokusmi o akúsi katolícku sociálnu politiku, ktorá v Krajniakovom podaní je paródiou aj na sociálne učenie cirkvi.
Keby aj Sulík vyštartoval s akýmsi komplexnejším neoliberálnym modelom, okamžite by narazil na celkový anarchicko-pragmatický spôsob fungovania vlády. Preto sa tento minister rozumne zameral iba na segment podpory malých a stredných podnikateľov (a navyše sa zaslúžil o Matovičov pád a je hrádzou aj proti vyčíňaniu našich „katolibancov“).
A tak je táto vláda aj paródiou na svetovo ustupujúci neoliberalizmus, nie však preto, že by ponúkala alternatívu, ale pre svoju generálnu schopnosť dokonale nevedieť, čo vlastne robí. Nevedieť pri sedemmiliardovej dotácii vytvoriť projekt reindustrializácie Slovenska, renovácie infraštruktúry a zvýšenia konkurencieschopnosti krajiny, to je nepochybne parodická vizitka tých, čo získali vzdelanie „opajcnutými“ diplomovkami.
Paródia demokracie
Do tohto chaosu vstúpil Ján Budaj, inak minister, ktorý sa po tridsiatich rokoch znovu našiel v zelenej politike. Vstúpil s dvomi ideami, ktoré sa síce neuplatnia, ale stoja za pozornosť. Silou-mocou chce túto koalíciu prezentovať ako „demokratickú“ a ako nástup „novej generácie“. Mantra „nástupu mladých“ má iba zastrieť do neba volajúcu neschopnosť vládnuť a ospravedlniť ministrov tým, že oni sú len nastupujúci, učiaci sa – majme s nimi trpezlivosť.
Tribún novembra '89 sa nepoučil z totálneho fiaska VPN, ktoré nemalo iný dôvod ako ten, že verejnosť stratila trpezlivosť s chaosom, ktorý toto hnutie šírilo. Prívlastkom „demokratická“ zas chce vtlačiť koalícii akúsi legitimitu, ktorá ju má odlíšiť od opozície. Nedemokratické kroky tejto vlády aj koalície som už na stránkach Pravdy rozanalyzoval viackrát, a napokon si ich koaličníci vykričali sami medzi sebou dostatočne hlasno, aby im na to ešte niekto naletel. V skutočnosti je to pravicová vláda, do slova a do písmena akýsi „maglajz“ všetkých pravicových ingrediencií: od neoliberálov, liberálov, konzervatívcov, náboženských doktrinárov aj fanatikov, nevzdelaných „tradicionalistov“, protofašistov (a nepochybne aj fašistov, ktorí si sami túto pozíciu ešte ani neuvedomujú).
Duch demokracie je tomuto zoskupeniu na hony vzdialený. Sú prosto paródiou na demokraciu. Boj proti „mafii“ aj boj proti jej „návratu“, toto metaforické a propagandistické označenie javu, ktorý som dávno nazval oligarchizáciou štátu, sám osebe o „demokratickosti“ vlády nevypovedá zhola nič. Je to len stranícko-propagandistické pojmoslovie.
Za celý rok som nezaznamenal jednu jedinú protioligarchickú iniciatívu vlády. Ak za ňu niekto pokladá reformu teritoriálneho usporiadania súdnictva či parlamentné vypočúvanie kandidátov na vrcholné súdne či represívne orgány (ktorých reprezentantov aj tak určí napokon vládna väčšina), nevie, o čom hovorí. A tak mi to, ako skúsenému účastníkovi politických zápasov od novembra '89, zreteľne napovedá, že ide len a práve o preskupenie oligarchických vplyvov a pozícií, a nepochybne budú nasledovať aj posuny vo veľkých vlastníctvach. Jednoduchá Jockerova paródia v slávnom Gotham city môjho obľúbeného Batmana.