Ide o tragédiu, ktorú odštartovali kruhy bezohľadných mocipánov na Východe i na Západe. Bola to okrem toho aj vojna propagandistov o to, kto je tu ten zlý, kto je na vine. Pričom niektorí z týchto spindoktorov nás dnes varujú pred ďalším skorým výpadom Moskvy proti Ukrajine.
Realita je však iná. V skutočnosti nie je našťastie nové kolo vojny na programe dňa a nezdá sa rozumné takým obvineniam veriť. Keby totiž Vladimir Putin a jeho okolie vážne plánovali postsovietsku republiku obsadiť, boli by tak urobili už dávno. A to práve počas tzv. ukrajinskej krízy, pretože miestna armáda sa s ruskou nemohla merať. Nemôže sa ani dnes, hoci Kyjev, napriek biede krajiny, investuje do jej modernizácie nemalé prostriedky. Zmyslom vtedajšieho aj súčasného zasahovania Ruskej federácie do vývoja západného suseda je niečo celkom iné ako ho kompletne obsadiť – ide o udržiavanie bezpečnostného kordónu proti Západu. Budovanie čohosi podobného tomu, čo po každoročne oslavovanom marci 1999 predstavovali pre tradičných členov NATO traja novoprijatí členovia – Česká republika, Maďarsko a Poľsko.
Zmyslom vtedajšieho aj súčasného zasahovania Ruskej federácie do vývoja západného suseda je niečo celkom iné ako ho kompletne obsadiť – ide o udržiavanie bezpečnostného kordónu proti Západu.
Variácií na „cordon sanitaire" by sme okolo ruských hraníc našli viacero. Prejavom jeho formovania bola aj blesková trestná výprava proti nedomyslenej gruzínskej kampani, pri ktorej sa tbiliský prezident Michail Saakašvili hystericky domáhal vojenskej pomoci USA. „Satelitné" osudy Abcházska s Južným Osetskom sa vtedy spečatili.
Súčasne však nie je vylúčené, že by sa niektoré sily v Kyjeve alebo v Moskve predsa len odvážili na drobné ozbrojené akcie. Ani v jednom zo štátov totiž neexistuje (napriek tvrdeniu súdobej propagandy) jasná hierarchia moci, a tým logicky ani celkom jednotné mocenské záujmy. Žiadna zainteresovaná vláda si však obnovu bojov na terajšej Ukrajine nemôže dovoliť. Na rozdiel od nedávnych rokov, keď sa Ukrajina (súbežne so Sýriou) stala nešťastnou obeťou globálnej politiky. Kolbišťom proxy vojny, počas ktorej dosiahlo zúfalstvo (či letargia?) Ukrajincov z krviprelievania a zločinov oligarchie taký nevídaný stupeň, až si za hlavu štátu zvolili komika, herca z úspešného seriálu o mužovi z ľudu, ktorého nečakane vyberú za prezidenta. A do ktorého agitačnej výbavy v skutočnom úrade začína s postupujúcou „opozeranosťou" vstupovať aj obľúbená karta mnohých miestnych politikov – nacionalizmus.
On a jeho kremeľskí spolupútnici, teraz navyše aktuálne po rokoch príležitostne porušovaného prímeria, musia reagovať aj na nástup novej zaoceánskej vládnej garnitúry okolo Joea Bidena. Tá sa od údajného „agenta Moskvy" Donalda Trumpa – prípadne od akejkoľvek inej administratívy USA – nebude líšiť prinajmenšom v tom, že by tolerovala reintegráciu postsovietskeho priestoru. Alebo že by tolerovala budovanie plynovodu Nord Stream 2, proti ktorého obdobe, čo je málo známe, kedysi (neúspešne) bojoval už Ronald Reagan.
V takomto širokom kontexte musíme chápať tak úsmevné výroky Volodymyra Zelenského o vstupe Ukrajiny do Atlantickej aliancie, ako aj kremeľské „široké ramená" preskupovaním vojsk v pohraničí či výstrahami torpédoborcom z „Nového sveta“ pri Čiernom mori. Muziku by mohol pritvrdiť aj zvyčajný pocit ohrozenia pobaltských štátov, prípadne exhumácia staršieho obvinenia, že Kremeľ chystá vpád do Bieloruska a možno ďalej na Západ.
Summa summarum, stále ide o rovnakú a aj rovnako únavnú „hru džentlmenov", ako vždy. Opičí samci sa pri nej výhražne búšia do hrude, aby zastrašili soka a získali si v tlupe postavenie alfa samcov. Český minister vnútra Jan Hamáček im už na túto exhibíciu ponúkol stretnutie v Prahe.