Tohtoročný Deň Európy ma inšpiroval k zamysleniu sa, ako by sa mohla nazvať ďalšia kapitola tejto knihy, a po dlhšej úvahe by som ju nazval 1991 – 2021 – Veľké projekty, ale aj strata pozícií.
Integrácia ako obohatenie
Moja úvodná poznámka sa dotýka definície Európy. Veľmi rýchlo sme si zvykli, najmä v politickom slovníku, spájať a generalizovať pojem Európa s pojmom Európska únia. Hovoríme o európskych inštitúciách, európskych voľbách, politici krajín Európskej únie sa štandardne prihovárajú k občanom Európy, a pritom myslia na občanov členských krajín Európskej únie, a nie na občanov európskych krajín.
Bezpochyby Európska únia je súčasťou európskeho kontinentu, takisto ako sú ňou aj ostatné krajiny východnej, južnej, západnej či severnej Európy, ktoré nie sú jej členskými krajinami a ich občania sú tiež plnohodnotnými Európanmi. Keď oslavujeme Deň Európy, musíme mať na pamäti všetkých ľudí žijúcich na kontinente a musíme tiež hovoriť o súčasnom stave európskej spolupráce a jej budúcnosti.
Napriek tomu, že EÚ sa rozširovala a počet jej členov sa v období rokov 1991 – 2021 viac ako zdvojnásobil, jej váha na svetovom HDP či svetovom obchode sa znižovala. Ekonomická, ale aj inovačná dynamika krajín EÚ je nižšia, ako je rastová dynamika našich hlavných konkurentov.
Slovo integrácia znamená spájanie či zjednocovanie s tým, že každý subjekt prináša do tohto procesu svoje atribúty a takéto spoločenstvo si vyžaduje pocit spoločnej súčasnosti, ale aj pocit spoločnej minulosti. Integrácia teda nie je prispôsobovanie sa jedného alebo viacerých subjektov určitému stavu veci, ale prostredníctvom integrácie každý subjekt prináša do spoločenstva svoj podiel, a tým ho aj obohacuje.
Bezpochyby obdobie rokov 1991 – 2021 bolo z pohľadu Európskej únie obdobím veľkých projektov ako napr. Maastrichtská zmluva (1993), Amsterdamská zmluva (1999), spoločná mena euro (2002), Lisabonská zmluva (2009) či rozšírenie počtu členov Európskej únie o ďalších 16 členov a s tým spojené postupné rozšírenie schengenského priestoru. Celý tento proces bol prijímaný s veľkými nádejami, ktoré sa aj čiastočne podarilo naplniť. Súčasne však sa mnohé konkrétne procesy nedotiahli do pozitívneho výsledku.
Klesajúca váha EÚ
Napriek tomu, že Európska únia sa rozširovala a počet jej členov sa v tomto období viac ako zdvojnásobil, jej váha na svetovom HDP či svetovom obchode sa znižovala. Napríklad podiel vtedajších členov únie na svetovom obchode v roku 2002 bol 18,4 %, no v roku 2019 sa znížil na 15,4 % pri počte členov únie 28. Podobný vývoj vidíme pri podiele na svetovom HDP, kde podiel únie klesol napr. z 24,4 % v roku 2009 na 18,0 % v roku 2019. Ekonomických ukazovateľov je viac a hovoria o tom, že ekonomická, ale aj inovačná dynamika krajín EÚ je nižšia, ako je rastová dynamika našich hlavných konkurentov. Čiže veľké projekty nenachádzajú svoje echo v raste našej konkurenčnej schopnosti. Práve nad týmto sa musia tvorcovia politiky Európskej únie zamyslieť a hľadať riešenia s cieľom nadobudnúť stratenú dynamiku. Pokiaľ nenastavíme nové a správne priority, nezmeníme štýl našej práce, tento úpadok bude ďalej pokračovať.
Európska únia sa však v tomto období aj dezintegrovala vystúpením Veľkej Británie z integračného zoskupenia, čím váha únie od roku 2020 vážne utrpela tak politicky, ako aj ekonomicky. Vystúpenie Veľkej Británie z únie musíme charakterizovať ako dôsledok ignorovania názorov členských krajín, ako neschopnosť viesť s nimi dialóg a vnímať i spätnú väzbu. Jednostranné chápanie únie ako spoločenstva, ktorého sme súčasťou, ide často na úkor reality, že my tvoríme úniu, my musíme byť tvorcami politík a priorít, lebo to je naše suverénne právo, ale aj zodpovednosť voči vlastnej krajine a jej občanom.
Treba si uvedomiť, že politizácia integrácii nepomohla, skôr ju nielen zabrzdila, ale začala ju aj ohrozovať vo svojej podstate. Medzi flagrantné príklady tohto prístupu patrí najmä postoj k migračnej kríze, ktorá na úrovni únie nebola vôbec zvládnutá a do dnešného dňa vytvára napätie medzi európskymi inštitúciami a viacerými členskými krajinami.
Aj pri tohtoročnom Dni Európy si musíme uvedomiť, že i nám Slovákom členstvo v únii dáva mnohé možnosti, ktoré nie vždy vieme pozitívne využiť. Musíme byť oveľa aktívnejšími tvorcami politiky EÚ, čo je úloha najmä pre ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale rovnako aj pre všetky rezorty vlády SR. Len cez našu špičkovú profesionálnu prácu budeme schopní presadiť aj naše záujmy a potreby a byť na pôde EÚ nielen štatistom, ale skutočným hráčom. Musíme si uvedomiť, že aj súčasná EÚ bude úspešnejšia, keď budeme výraznejšie akcentovať celoeurópsku spoluprácu, z ktorej budú profitovať všetky krajiny kontinentu.
(autor bol hlavným vyjednávačom SR pre Asociačnú dohodu s Európskymi spoločenstvami)