Nezaobišlo sa to bez štipky sympatizujúceho pátosu: expremiér sa vyjadril, že doslova prosí koaličných predstaviteľov, aby tento návrh nezmietli zo stola. Ide predsa o deti, a to je slabina všetkých vlád. Akokoľvek antisociálne môžu byť dlhodobé opatrenia v prospech najslabších článkov spoločnosti, v prípade pandémie je pre každého strategicky vhodnejšie ukázať ľudskú tvár. A aj sa postarať o to, aby sme si na ňu zabezpečili „copyright“ a PR v ružových farbách. Teraz premiér Eduard Heger a minister práce Milan Krajniak informovali, že štát už do leta podporí 45 693 detí v hmotnej núdzi sumou 333 eur.
Peter Pellegrini sa dočkal, vari ani sám neveril, ako rýchlo to pôjde pri všetkých záchranných krokoch po kalamitných akciiách ďalšieho expremiéra a už aj ministra financií. Boris Kollár už vtedy pochopil, že „mnohé rodiny boli decimované, matky museli ostať doma s deťmi. Nejakú dávku im dať musíme“.
V tom „musíme“ sa skrýva mnohé. Na jednej strane zaiste uvedomenie si istej „špeciálnej“ morálnej povinnosti pomôcť ľuďom, ktorých by sme mali byť služobníkmi už len z definície ministrovania a z definície demokracie, v situácii, o ktorej sa skutočne nedá povedať, že sa do nej dostali vlastným pričinením. Áno, to by bolo obvyklé zneužívanie politickej rétoriky. Situácia je natoľko osobitá, že v darčekovom balení dokážeme „predať“ čokoľvek, čo by sme ešte prednedávnom označovali za populizmus. Na strane druhej, „musíme“ má aj praktický význam. Ak už raz s návrhom prišla opozícia, nech jej ostane čo najmenej „zásluh“. Nápad dobrý, ale prečo by mali „Počiatkove, Kaliňákove, ale aj moje deti dostávať podporu?“ argumentuje Kollár.
Rafinovaný krok, treba uznať. Veď ste to predsa vy, „ľavičiari“, ktorí apelujete na čo najmenšie zvýhodňovanie „bohatých“. Tak prečo nezasadiť šikovný hák „zľava“?