A geopoliticky nám dnes superlativizácia Západu zakrýva, že tento pojem je poslednou baštou anglo-americkej dominancie, zakrýva, že naším referenčným rámcom má byť a je Európska únia a práca na jej projekte.
Sme občanmi Slovenska a Európskej únie a nie Západu. Západ nepredstavuje žiaden osobitný civilizačný okruh: jeho zástancovia mu pripisujú všetky pozitívne hodnoty – demokraciu, právny štát aj ľudské práva. Odporcovia ho konštruujú ako sféru mravného úpadku, materializmu, ziskuchtivosti a imperializmu. U obdivovateľov aj u odporcov ide o abstrakciu, v ktorej sa konštruuje buď pozitívny, alebo negatívny obraz. Samozrejme, v realite geografického západu nič také neexistuje.
Už dlho ma odpudzuje to bezduché šermovanie Západom, ktoré pozná len západnú demokraciu, západné hodnoty, západnú civilizáciu, západné umenie a filozofiu a neviem ešte, čo všetko. A, samozrejme, „nezápadný zvyšok sveta“. Ale o nič viac mi neprirástli k srdcu tí, ktorí robia Západ predmetom permanentnej kritiky, vinníka všetkých neduhov sveta, semenište zla… Na jednej aj na druhej strane, v chóre ospevovateľov tak ako aj v mnohohlase kritikov, si hovejú tak pravičiari aj ľavičiari, myslenie v pojmoch Západu je im až akési osudové: tí, čo ho velebia, by stratili idol zbožňovania, tí, čo ho zatracujú, zasa objekt rozhorčeného odmietania…
Západ a demokracia
Idea Západu žila predovšetkým ako opozícia rímskeho kresťanstva voči tomu konštantínopolskému, byzantskému, potom ako protiváha osmanskému aj rusko-ortodoxnému tlaku… Naše povojnové generácie poznajú tento protiklad aj v podobe komunistického Východu a kapitalistického Západu. Dnes sa žurnalisticky často používa aj tam, kde sa chce skrátiť či zdôrazniť spoločný postup a postoj USA a Európy v svetopolitike.
„Západníčenie“ pokladám za koncept minulosti, zaťažený idealizáciou spoločností na západ od našich hraníc; za ideologickú hmlu zakrývajúcu, že demokracia, právny štát a ľudské práva sú aj v „západných“ krajinách vždy len výsledkom vypätého zápasu a všade, aj na tom ospievanom Západe, sú veľmi krehké a neisté.
Dnes priemet demokracie vo svete vôbec nezodpovedá pojmu Západ. Ba ani história „demokratickosti“ – od času, keď toto kritérium začína byť vôbec relevantné – nie je vôbec naklonená v prospech Západu. Iba skusmo, Južná Afrika, Nový Zéland, Južná Kórea, Gruzínsko, India, Izrael, Mongolsko, Japonsko, Mexiko, Argentína, Brazília atď. sú demokraciami. Určite nie ideálnymi a stabilnými. Ale takými nie sú žiadne.
Stotožnenie Západu s ideálnou demokraciou je legendizáciou dejín: nestojí na historických faktoch, ale na vyabstrahovaných ideálnych modeloch z ideálneho času z idealizovaných lokalít Západu. V horizonte posledných 100 rokov niet jedinej krajiny, ktorá by požívala stabilnú a vzorovú demokraciu. Až ako poučenie z druhej svetovej vojny a ako protiklad ku komunistickým režimom sa posilňuje tendencia k demokracii. Ale len ako tendencia! V jadre západnej Európy pokojne prežívajú fašistické režimy Franca a Salazara, Británia a Francúzsko vedú brutálne koloniálne vojny, v Nemecku na východe kvitne hrubá komunistická diktatúra, na západe denacifikačný proces zamrzol, Grécko je pod vojenskou diktatúrou, Taliansko v permanentnej politickej kríze ovládané mafiou a klérom… Čo nám to vlastne ešte zostalo zo Západu?
Áno, áno, predsa Škandinávia a Holandsko. Nebudem sa tam dívať drobnohľadom (všeličo podivuhodné by som tam našiel!). Faktom je, že až veľkým revolučným pohybom 60. rokov, rozbúraním tradicionalizmu, cirkevnej stariny, autoritárstva, liberalizáciou kultúrnych vzorov správania a vzdelávania, masovým protivojnovým hnutím, protikolonializmom a protirasistickou humanizáciou sprevádzanou vášnivým zápasom za ľudské práva sa tak Európe, ako aj USA otvára širší priestor ukotvenia demokratických pravidiel spoločenského života.
Aj v Československu prebieha jedinečný pokus o demokratický socializmus. Pod tlakom tejto „demokratizácie“ sa aj rímska cirkev rozhodne na Druhom vatikánskom koncile pre akúsi akceptáciu ľudských práv, v Dignitatis Humanae prvýkrát prijme koncept náboženskej slobody a neprípustnosť prinucovania. V Spojených štátoch doznie škandalózny mccarthizmus, boj proti rasovým zákonom a segregácii získava pôdu pod nohami a postupne sa ukotvia univerzálne občianske práva a slobody.
Ideály a realita
Americký volebný systém by sme však podľa kritérií Rady Európy museli odmietnuť ako nedemokratický. Americká spoločnosť má ďaleko k ideálnej demokracii tak na úrovni štátu, ako aj v komunitnom živote. Rovnako v západnej Európe nevládne žiadna ideálna „liberálna“ demokracia: degaullovské autoritatívne Francúzsko či haiderovské Rakúsko ňou určite nie sú. Berlusconiho Taliansko tiež nie. Ten vyspelý taliansky sever inklinujúci k Salvinimu a ten francúzsky k Le Penovej nie sú ohrozením demokracie? Alebo farageovský anglický nacionalizmus? Mohol by som si vybrať ktorékoľvek obdobie a ktorúkoľvek krajinu, všetky sú ďaleko od ideálu.
Áno, ideál musíme mať, aj vzory. (Bernie Sanders sa nebojí dávať Američanom za vzor Dánsko…) Ale ako náš slovenský cieľ, ako naše hodnoty – a nie to permanentné zakomplexované obracanie sa k iným, tým dokonalým, samozrejme, buď západným, alebo tým putinovsko-ruským. Slovensko má bohatú tradíciu zápasu za slobodu, demokraciu a práva. Na nej sa dá stavať a môže byť aj výrazným vkladom do vytvárania a fungovania Európskej únie.