Pistorová bravúrne odhalila metódy, pomocou ktorých právnici využívajú právo na ochranu najmajetnejších vrstiev. Napríklad v 17. storočí anglickí landlordi spoločné vlastníctvo násilne sprivatizovali a toto zlodejstvo následne pomocou právnikov zlegalizovali. Pistorová: Národný právny poriadok nastolený koncom 18. storočia túto nedotknuteľnosť súkromnej autonómie zmluvného a vlastníckeho práva potvrdil. A nadradil toto právo nad právo neurodzených občanov, ktorých z ich pozemkov vyhnali.
Na počiatku slúžilo právo ako obrana proti štátu. Neskôr sa začalo zneužívať na to, aby zabránilo štátu udeliť podobnú právnu ochranu iným záujmom. Podľa Pistorovej sa tým, čím bývalo kedysi vlastníctvo pôdy, stal dnešný globálny, finančný a právny systém. Feudálna kalkulácia sa dodnes neprežila, dodnes je legálna.
Zvonka je toto „impérium práva“ nepreniknuteľné, ale zbehlí znalci práva dokážu jeho zložitosť skvele využiť. Na báze individuálneho, majetkového práva sa im darí chrániť fetiš vlastníctva pred záujmami verejnosti. V prípade konfliktu, napriek sebeckému konaniu, víťazia zväčša bohatí vlastníci.
Kriminálnici v bielych golieroch
Znepokojená je aj nemecká verejnosť. Kedysi solídne firmy produkujú výrobky, ktoré, čo do vlastností, ani zďaleka nezodpovedajú tomu, čo ľuďom sugeruje reklama. Doslova globálne pobúrenie vyvolal takzvaný „dízelškandál“. Prevalilo sa, že zníženie emisií, prezentované ako technologický pokrok, bolo rafinovaným podfukom.
Šok spotrebiteľov umocnil najmä fakt, že išlo o tajnú dohodu medzi najväčšími automobilovými koncernami Nemecka. V čase, keď neoliberálna propaganda zvlášť vtieravo okiadzala „nesporné výhody konkurencie v rámci slobodného trhu“. Keby usvedčené firmy investovali so vývoja elektrických áut toľko peňazí ako „po odhalení“ na pokuty a odškodnenia klientov (vo výške niekoľkých miliárd eur), Volkswagen, BMW i Mercedes by dnes stavali svoje e-fabriky v USA. A Elon Musk by radšej ostal za veľkou mlákou.
Ministerstvo financií USA (už za Bidena) odhalilo, že desiatky najrenomovanejších bánk prepierajú miliardy špinavých peňazí. Napriek tomu, že vo väčšine prípadov vedia, že ide o peniaze pokútnych obchodníkov so zbraňami, podvodníkov, kriminálnych oligarchov a šéfov mafií. Takto beztrestne umožňujú gaunerom daňové úniky. Finanční podvodníci sú vynachádzaví: manipulujú kurzy vzácnych kovov, predstierajú operácie, ktoré sa napokon neuskutočnia, produkujú nové generácie „toxických cenín“… Komentátor pravicového denníka Handelsblatt konštatuje, že sme svedkami „karcinogénneho znetvorenia kapitalizmu“.
Vo vyratúvaní podobných zločinov by sme mohli pokračovať. Verejnosť zaráža, ako je možné, že niektorým podvodníkom sa daria miliardové obchody s neexistujúcim, virtuálnym kapitálom. Akoby finanční špekulanti boli vždy aspoň krok pred kontrolnými orgánmi. Preto majú, najmä medzi mladými, svojich obdivovateľov. Podaktorí týchto eskamotérov pre ich „killer inštinkt“ obdivujú sťaby hrdinov našich čias. Pobúrená časť verejnosti sa však čoraz častejšie pýta: Korení súčasná morálna korupcia v desatore (neo)liberálneho práva?
Pistorová varuje: Ak sa to nezlepší, zažijeme, ako moc, opäť raz, právny poriadok ovládne. S nedozernými dôsledkami. Pretože neregulovaný finančný kapitalizmus predstavuje tichú, diskrétnu, ale neobyčajne ničivú zbraň hromadného ničenia.
Po poučenie k Aristotelovi
Aristotelovi pripadalo samozrejmé, že každé vlastníctvo je prepojené s blahom spoločnosti. V morálnom práve Atén i v rozumnom práve Ríma splýva dovolené s prikázaným. Pretože dovolené môže byť iba cnostné alebo rozumné konanie. Pripomína vo svojom bestselleri Kritika práv nemecký filozof Christoph Menkes.
Občianske právo už dávnejšie prerušilo pupočnú šnúru medzi záujmami vlastníkov a spoločnosťou. V mene práva na uskutočnenie vlastných záujmov, teda ľubovoľného konania, aj mimo morálky a rozumu. Individuálne právo predsa zmocňujú každého, aby konal vo vlastnom záujme.
Čo má moderné vlastnícke právo, toto železné srdce neoliberalizmu, spoločné s podvodnými manipuláciami? Čitatelia Menkesa a Pistorovej už neveria, že ide o náhodu. Pandémia podvodov naplno obnažuje kód občianskeho práva: legitimizuje „prirodzenú“ vôľu po majetku i bezohľadný nárok na zisk. A splnomocňuje finančné hókus-pókusy so špekulatívnym zámerom.
Menkes: Podvodník mení jadro majetkového práva na zločin. S kriminálnym egoizmom sa vysmieva civilizovaným formám práva, aby získal to, čo mu (podľa neho) patrí z titulu prirodzeného práva na zisk. Kašle na cnosti, kašle na spoločné blaho. Takéto záväzky impérium práva nikdy neuznávalo.
Ja nič, ja muzikant?
Prečo si väčšina bankových špekulantov myslí, že nerobia nič zlé? Aj v prípade, keď porušenie zákona výnimočne pripustia. Veď oni iba využili prednostné právo na dosiahnutie čo najvyššieho zisku. Podľa Menkesa podobne uvažujú aj dozorné orgány veľkého biznisu. Dokladá to citátom z korešpondencie kontrolného orgánu s istou bankou: Budeme vám naďalej k dispozícii pre všetky malé, veľké, inovatívne i špeciálne riešenia.
Menkes sa pýta: Prečo sa prehodnocujú osvedčené hodnoty? Prečo manažéri Volkswagenu (proti záujmu vlastníkov) vyvinuli „inteligentné filtre“, ktoré v prípade kontroly ukazujú iba prípustné hodnoty emisií?
Jonathan Aldred to vidí takto: Ich svet do takej miery ovplyvňuje snaha o čo najväčšie zisky, že sú im staré občianske hodnoty (česť, slušnosť a miera) iba na posmech. (J. Aldred je anglický ekonóm, autor knihy: Skorumpovaný človek: etické dôsledky ekonomického myslenia.)
Aldred hovorí o ekonomickom imperializme. O myslení vo výlučne hospodárskych kategóriách. Podvodní inovátori z Volkswagenu si však okamžite našli výhovorku. V ich prípade riziko s prísľubom zisku prevážilo morálne vajatania. To isté patrí aj pre finančných eskamotérov. Napokon, najúspešnejší z nich sa už dostali do učebníc praktického finančníctva. Iba niekoľkí skončili v base. Pritom v sivej zóne, kde sa hrá o milióny a miliardy, netransparentnosť narastá. A s ňou aj pokušenie: využiť prirodzené právo na zbohatnutie. Aj za cenu vysokého rizika.
Inflácia podvodov v bankovníctve zaujala aj nemeckých sociológov. Wolfgang Streeck hovorí o „novom priemysle“ finančného kapitalizmu. Príčinou straty dôvery zo strany verejnosti je čoraz brutálnejšia konkurencia, umožňujúca pololegálne i podvodné machinácie pre čoraz vyššie zisky. Streeck: Morálny úpadok kapitalizmu súvisí s jeho ekonomickým úpadkom. Nečudujme sa, že verejnosť hodnotí kapitalizmus s čoraz väčším cynizmom. Ako svet špinavých trikov v prospech najbohatších účastníkov tejto „súťaže"!
Citovaní autori nemajú nič proti majetku. Majú však zásadné výhrady proti trikom finančného kapitalizmu. Vlády sveta by v tomto, čoraz neprehľadnejšom svete „veľkých peňazí“, mali urobiť poriadok. V mene verejného blaha. Dohoda medzi kapitálom a spoločnosťou je však nevyhnutná. Už preto, že aj v demokratických krajinách dosiahla sociálna nerovnosť úroveň spred Francúzskej revolúcie! Veď na polovicu obyvateľov Zeme pripadlo po roku 1989 iba 12 percent z prírastku globálneho bohatstva.
Pistorová varuje: Ak sa to nezlepší, zažijeme, ako moc, opäť raz, právny poriadok ovládne. S nedozernými dôsledkami. Pretože neregulovaný finančný kapitalizmus predstavuje tichú, diskrétnu, ale neobyčajne ničivú zbraň hromadného ničenia.