Obávam sa, že pozornosť vlády sa v nasledujúcich rokoch bude venovať viac záchrane práve tých bohatších regiónov a chudobnejšie ostanú na vedľajšej koľaji. Odkázané na ďalšie plané sľuby a revoltu alternatívnych hnutí. Pritom ak nám nič nehovorí sociálna zodpovednosť, mali by sme aspoň kalkulovať so stratenou tvorbou bohatstva či kumuláciou napätia.
Literatúra sa zhoduje na koncentrácii a konzervácii chudoby v obciach východného a južného Slovenska. Pred dvadsiatimi rokmi niektorí hovorili o makroregióne chudoby tvorenom obcami deviatich susediacich východoslovenských okresov Kežmarok, Sabinov, Levoča, Spišská Nová Ves, Gelnica, Košice-okolie, Stropkov, Vranov nad Topľou a Trebišov.
Potom sa objavil termín prirodzené regióny chudoby pre obce na východe a juhu Slovenska: Rimavskosobotský na území okresov Rimavská Sobota, Revúca, Rožňava a Lučenec, Košicko-prešovský (Košice-okolie, Vranov nad Topľou a Prešov), Veľkokrtíšsky na území okresov Veľký Krtíš a Lučenec, Sninsko-sobranecký, Novozámocko-levický, Kežmarský, Michalovský a Svidnícky.
Pandémia si začína pýtať svoju daň – nezamestnanosť rastie a s ňou rastie aj chudoba. Pre niektoré regióny to, žiaľ, nie je nič nové, naučili sa žiť v paralelnom svete k ostatnému, šťastnejšiemu Slovensku. Obávam sa, že pozornosť vlády sa v nasledujúcich rokoch bude venovať viac záchrane práve tých bohatších regiónov a chudobnejšie ostanú na vedľajšej koľaji. Odkázané na ďalšie plané sľuby a revoltu alternatívnych hnutí.
Nedávno sa dokonca začal používať názov chronicky chudobné okresy. Sú to dlhodobo, mnohorozmerne a závažne chudobné okresy, ktoré sú navyše aj geograficky či politicky a hospodársky odľahlé od centier rozhodovania a prosperity. Zoradené podľa okresov v najhoršej situácii sú nimi Kežmarok, Vranov nad Topľou, Rimavská Sobota (všetky tri vykazovali aj negatívny trend), Sabinov, Sobrance, Revúca a Rožňava.
Na úrovni krajov má najväčší problém Prešov. Má málo pracovných miest a z tých, ktoré má, je málo s vyššou pridanou hodnotou. Problém nedostatočnej produktivity práce podčiarkuje to, že Prešovský kraj nemá najnižšiu mieru zamestnanosti – relatívne je medzi pracujúcimi menej Košičanov. Rovnako pre Prešov nie je typická najvyššia miera nezamestnanosti. Je to len posledných šesť rokov, čo má Prešov najviac nezamestnaných spomedzi tých, ktorí prácu buď majú, alebo ju aktívne hľadajú. Zároveň najviac ľudí bez práce je práve v Prešovskom kraji, nasledovanom Košickým a Banskobystrickým krajom. Za rastom zamestnanosti počas minulých dvoch desaťročí je tak hlavne rast populácie a až potom pokles počtu nezamestnaných, brzdený rastom počtu neaktívnych osôb.
Ponuka a produktivita práce závisia od kvalifikácie pracovnej sily, ktorú do istej miery môžeme aproximovať stupňom dosiahnutého vzdelania. Napriek všeobecnému zvyšovaniu vzdelanostnej úrovne celej aktívnej populácie medzi rokmi 2000 a 2020 je výnimočne vysoký podiel osôb so základným a neukončeným vzdelaním v Prešovskom a Banskobystrickom kraji, 8 % a 7 %, kým na opačnej strane sú Bratislavský, Trenčiansky a Žilinský kraj so zhodne 2 %.
Tieto problémy sa samy nevyriešia. Namieste je otázka, čo pre rast prosperity v chronicky chudobných okresoch urobili minulé vlády. Častá odpoveď je, že tá predchádzajúca urobila aspoň niečo, z čoho môžu mať domáci úžitok, kým tá terajšia nič. Nesúdim, hovoriť sa dá o rozdieloch medzi systémovým a ad hoc prístupom, o pokrivení prostredia podporou konkrétnych podnikateľov či projektov spriaznených starostov. O zamestnaní pandémiou a vojnami v 4-percentnej strane, či o riešení cudzích namiesto vlastných problémov. Ale po roku by sa žiadalo urobiť aspoň niečo, čo by pomohlo v núdzi a založilo miestny hospodársky rast.