100 rokov od založenia KSČ

Leninizácia

KSČ nevznikla akosi automaticky, bezproblémovo. Prebiehal v nej od počiatku zápas o orientáciu. Prijatie leninizmu nebolo vôbec samozrejmosťou. Jej vodca Bohumír Šmeral bol skôr vyznávačom stredoeurópskeho marxizmu, a nie leninizmu. Až do stalinizácie v roku 1929 (keď stranu prebral Gottwald) sa skôr mohla chápať ako ľavicové krídlo sociálnej demokracie.

Toto radikálne krídlo však rázne odmietalo účasť na vládnej politike, ale aj inštitúcie štátu. S tým, že je to štát buržoázny, a tak je logické, že sa komunisti odmietajú podieľať na formovaní jeho politiky. Pekne tu vidíme vyhranené sektárstvo, ktoré bolo v príkrom protiklade s koncepciou sociálnych demokratov (ktorí napokon boli súčasťou takmer všetkých prvorepubliko­vých vlád).

Z tohto konceptu však vyplynul aj druhý dôsledok, ktorý bude komunistickú politiku sprevádzať až do novembra 1989. „Reálnu politiku budeme robiť až vtedy, keď budeme mať štát v moci, keď ho budeme môcť použiť iba na naše ciele,“ je v skratke vyjadrený strategický postoj komunistov. V logike tohto konceptu vidíme jasne druhý rozmer, ktorý dopĺňa sektárstvo: totalitarizmus. Nie spolupodieľanie sa na moci. Len moc ako celok. Aj tu bol Šmeralov koncept odlišný, protileninský: odmietal stranu profesionálnych revolucionárov aj uchopenie moci: nie puč, ale permanentné získavanie širokých robotníckych vrstiev pre socialistický program; vnútrostranícka demokracia, nie centralizované rozhodovanie a ideologický diktát vedenia; strana ako vnútorná súčasť spoločnosti, a nie ako vládkyňa nad ňou a nad štátom. Šmeral bol typický a v ČSR hádam posledný politický marxista a jeho koncept je takmer totožný s kritikou Leninovho konceptu a politiky z pera Rosy Luxemburgovej.

Stalinizácia

Keď sa KSČ v roku 1929 stalinizovala, väčšina to neprijala a odišla. Stala sa z nej pomerne malá sektárska strana. Gottwald hneď zaviedol „čistky“, tento zvyk sa udržal aj po februári 1948. Aj v pookupačnej normalizácii. Masové a bezohľadné čistky, vylučovanie: nielen zo strany, ale aj z celého spoločenského telesa. Prvý na rade bol vždy „odboj“, ten protifašistický po vojne a ten protistalinský v normalizácii. Teror sa stal súčasťou politiky KSČ aj proti vlastným členom.

KSČ deklaruje, že sa opiera o Marxovu ideu komunizmu, no politicky zradikalizovanú Leninom do podoby boľševizmu. Strana mala byť predvojom uskutočňujúcim dejinnú cestu ku komunizmu. Nie prejavom vôle proletariátu, ale uskutočňovateľom železnej zákonitosti dejín! A tak KSČ prijíma leninskú doktrínu diktatúry proletariátu, ktorú má vykonávať revolučná strana, násilného zvrhnutia a vyvlastnenia buržoázie… To vyvolá obavy, sklamanie a odchod veľkej časti podporovateľov KSČ hneď po jej boľševizácii. Nie preto, že by socializmus stratil podporu, ale preto, že podriadenosť ruskému stalinskému modelu veľkej časti ľavičiarov nevyhovovala. Stalinizácia nevyhovovala ani väčšine komunistických intelektuálov a vzdelancov. Tí boli skôr nasledovníci západných módnych trendov, parížskej bohémy, kultúrno-umeleckého a vedeckého vzopätia, filozofického ľavicového kacírstva. Preto im imponoval aj sovietizmus vo fáze veľkého kultúrno-umeleckého a vedeckého vzopätia, keď sa rodila a tvorila avantgarda, nový životný pocit neobmedzenej slobody napredovať… (To boli tie 20., ktorým sa tu nemôžeme venovať, ktoré v očiach komunistickej inteligencie svietili ako Majakovský, Dziga Vertov, El Lisickij, Ejzenštein a stovka ďalších.) Sektárstvo po boľševizácií strany im už nesedelo. Stalinizmom, železnou disciplínou, sebaobetujúcou službou, strohosťou tej skutočnej industrializácie, tej fabricko-baníckej, sa avantgardná poetika stratila. To je príznačný osud mnohých českých umeleckých prúdov, slovenských umelcov, filozofov, ale aj politikov typu Šmerala v začiatkoch či Dubčeka na konci.

Nevydarené pokusy o obrodu

Stalinizácia, kult osobnosti, zinscenované procesy, popravy a gulagy spochybnili politiku KSČ, ale nie ideu socializmu ako humánnej a spravodlivej spoločnosti. Tento protiklad ideálu a reality spustil obrodný proces v 60. rokoch a hľadanie „socializmu s ľudskou tvárou“. „Demokratizácia“ a „liberalizácia“ sa stali heslom dňa. Ale neboli priamo postavené do konfrontácie so „sovietskym systémom“. Reformní komunisti roku 1968 nedospeli k emancipácii socializmu od boľševickej reality a doktríny. Ale Akčný program KSČ z apríla 1968 kladie už všetky základné politické slobody ako cieľ: zhromažďovacie a spolčovacie právo, sloboda prejavu, pobytu, cestovania, vedeckého bádania; zrušenie direktívnej ekonomiky, vznik malého podnikania, rád pracujúcich, postupné „stržnenie“ ekonomiky. Program neobsahuje zrušenie vedúcej úlohy strany, no deklaruje potrebu zdieľania moci… Je to svedectvom toho, že tak v spoločnosti, ako aj v KSČ túžby po demokracii a slobode boli stále živé…

Slovenskí komunisti boli natoľko zdevastovaní normalizáciou, že ešte aj perestrojku pokladali za neakceptovateľnú. Počas revolučných mesiacov od novembra 1989 sa sformoval prúd mladých reformistov pod taktovkou Petra Weissa, ktorí sa pokúsili premeniť KSS na demokratickú ľavicu. Keď sa to nedarilo, tak sa aspoň symbolicky dištancovali vytvorením Sociálnodemokra­tickej alternatívy. Tak sa po asi 80-ročnej odluke akoby symbolicky vrátili po tragickej ceste boľševického experimentu späť ku sociálnej demokracii. Symbolom tohto návratu bol aj Alexander Dubček, ktorý sa v roku 1992 pridal k Sociálnodemo­kratickej strane Slovenska. Komunisti ako politický prúd v podstate zanikli.