Medzi „zásadnými“ výhradami poslancov a médií boli však aj také, ktoré zásadné nie sú. Naopak, neotvorili sa otázky, ktoré sa pri prerokúvaní nemali vynechať.
Tzv. grécka cesta a tabuizované dane
Komentátor Pravdy Igor Daniš bol asi jediný, kto spochybnil strašenie Gréckom: „Strašenie Gréckom, ako to robia Marián Viskupič (SaS), expremiér Peter Pellegrini a exminister financií Ladislav Kamenický (Smer), je úplne mimo.“ Naozaj. Dlh Grécka v % HDP k decembru minulého roka bol v porovnaní s dlhom SR 3,4-krát väčší: prekročil 200 % HDP. Závažnejšie je, že bez pandemického navýšenia by prekročil 180 %. Ponaučenie z Grécka je teda diametrálne iné. Je určené pre tých, ktorí budú chcieť presadzovať konsolidáciu financií „gréckou cestou“. Tá ukázala, že ani drastické znižovanie výdavkov nemusí viesť k znižovaniu dlhu. Malo naopak dosah na 20-percentný pokles gréckeho hospodárstva – a nárast nominálneho dlhu. Tlak na neuváženú konsolidáciu financií môže byť preto v rozpore so zámerom, ktorý chceme dosiahnuť.
Ako vyrovnať pandemický účet v nasledujúcich rokoch? Nepochybne kľúčový bude rast – no i príjmy štátu z neho. Na jednej strane by mal štát dočasne znížiť DPH pre cestovný ruch a gastrosektor, na strane druhej daňová brzda, ktorú presadzuje SaS, môže byť brzdou konsolidácie financií štátu.
Ako teda vyrovnať pandemický účet v nasledujúcich rokoch? Nepochybne kľúčový bude postpandemický rast – no i príjmy štátu z neho. Na jednej strane by mal štát dočasne znížiť DPH pre cestovný ruch a gastrosektor, na strane druhej daňová brzda, ktorú presadzuje SaS a zdá sa, že sa k nej začína prikláňať aj Smer-SD, môže byť brzdou konsolidácie financií štátu. Môže byť i tlakom na znižovanie investícií do environmentálnej či digitálnej transformácie a na znižovanie výdavkov do sociálnej sféry. Súčasťou diskusie o štátnom rozpočte by preto mala byť aj diskusia o postcovidovom raste a nastavení daní. Jednou z dočasných daní by mohla byť mimoriadna pandemická daň na dodanenie mimoriadnych ziskov z pandémie.
To neznamená, že sa výdavky štátu nemajú strážiť. Platiť by to malo aj o pandemických výdavkoch vrátane tých, ktoré sú určené na rôzne formy pomoci podnikateľskej sfére. Rakúsko už prestáva pandemickú pomoc poskytovať. Aj NR SR mala žiadať vládu o formulovanie podmienok jej ukončenia. Nemôže byť formou pomoci podnikom, ktoré by za normálnych okolností skončili v bankrote. Pokles bankrotov v pandemickom období naznačuje, že pomoc štátu takéto „zombie“ firmy umelo drží pri živote. A nemala by ani kompenzovať straty spojené s bežným podnikateľským rizikom, ako to požaduje Únia dopravcov Slovenska za pokles výkonov v dôsledku nedostatku čipov, alebo automaticky trvať do konca roka, ako si to predstavuje Klub 500.
Nemecko – náš vzor?
Nemecko v dôsledku výdavkov vynaložených na boj s pandémiou bolo vlani nútené porušiť princíp zakotvený v jeho ústave známy ako „čierna nula“. Po prvýkrát od roku 2011 totiž nedodržalo vyrovnaný rozpočet a zaznamenalo deficit vo výške 4,2 % HDP. Jeho dlh vzrástol nad maastrichtskú hranicu a dosiahol 69,7 % HDP.
Rozpočtová zodpovednosť Nemecka sa dáva za príklad „nezodpovedným“ štátom eurozóny. Vyvoláva to však prinajmenšom dve pochybnosti. Scenár „rozpočtovej zodpovednosti“ a politika dlhovej brzdy presadená Nemeckom po finančnej a ekonomickej kríze boli zodpovedné za Veľkú recesiu, resp. za desať rokov strateného rastu eurozóny. Za túto politiku EÚ tvrdo platila vysokou nezamestnanosťou a prepadom štvrtiny ľudí na hranicu chudoby.
Nulový deficit pomáhal Nemecku až do roku 2019 znižovať oficiálny dlh. Jeho štatisticky vykazovaný dlh klesal, ale tzv. skrytý dlh rástol. Odrazil sa na nevyhovujúcich cestách, rozpadajúcich sa mostoch, nevyhovujúcom stave školských a iných verejných budov a pod. Rozvojová banka Nemecka KfW v roku 2018 odhadla, že tzv. investičný dlh v štáte dosiahol 4,5 percenta HDP. Ak je naším vzorom Nemecko, treba si povšimnúť, že v covidovej ére sa konečne začal meniť jeho ortodoxný postoj k dlhovej brzde! Nemecko možno pochopí, že Maastrichtská zmluva je už zastaralá.
Žiadna inštitúcia v SR neeviduje, aký je skrytý dlh u nás. Napríklad na dopravnej infraštruktúre. Odhaduje sa, že na cestách prvej triedy, o ktoré sa stará Slovenská správa ciest, je v havarijnom stave asi päťsto mostov. Koľko je tých, ktoré spadajú pod samosprávy a sú v havarijnom stave? Aký je skrytý dlh v železničnej doprave, v zdravotníctve, v školstve či v iných službách vo verejnom záujme, skrytý environmentálny dlh a pod.? Bude to zodpovednejšia politika voči budúcim generáciám, ak budeme tlačiť nadol iba oficiálny dlh štátu a zvyšovať jeho skrytý dlh? O tom sa mohlo, resp. bude musieť diskutovať čím skôr.