Vďaka svojmu zamestnaniu som bližšie sledoval aj vývoj v jednej z týchto krajín, v Taliansku. Po zjednotení krajiny sa prvý predseda vlády preslávil vetou, že Taliansko sme už vytvorili, treba ešte vytvoriť Talianov. Keď oslavovali stopäťdesiate výročie založenia spoločného štátu, viacerí publicisti pochybovali, či sa im to podarilo. Mnohí sa stále cítili viac Benátčanmi a Lombarďanmi ako Talianmi. Na vývoj v Taliansku sa oplatí pozrieť aj preto, že si vyskúšali veci, ktoré my skúšame teraz.
Chýbajúca výchova
Základom výchovy je škola, ale v našich školách sa nevychováva, ale učí. Aj učebnica občianskej výchovy pre základné školy sa volá Občianska náuka. V školstve stále pretrváva názor, že čím viac poznatkov dáme do školských programov, tým vzdelanejších žiakov budeme mať. Akosi nemyslíme na to, že zabúdame. Máme síce užitočné porekadlo, že opakovanie je matka múdrosti, ale keď dáme učiteľom do osnov také množstvo látky, že ju ledva stihnú prebrať, na opakovanie, na diskusiu so žiakmi, aby sa presvedčili, čo si naozaj zapamätali a ako ich to formuje, nezostáva čas.
Taliansky príklad nemusí byť inšpiratívny, ale môže byť poučný. Korupcia a zneužívanie moci nie je prechodné zápalové ochorenie niektorých ľudí, ktoré sa dá odstrániť preliečením. Treba rátať s tým, že je to chronická choroba. A infekčná.
Keď si pozriete obsah učebníc občianskej výchovy pre základné školy, usúdite, že žiaci by už po jej skončení mali byť dobre pripravenými občanmi. V skutočnosti sa nám stane, že keď idú o pár rokov voliť, tak si povedia, že budú voliť fašistov, nech je „sranda“.
Škola nás pripravuje na život v dospelosti, ale výchova sa tým nekončí. Najmä občianska výchova je celoživotným vzdelávaním, len učebné osnovy nahradí vlastná skúsenosť a vzory, ktoré máme okolo seba. Učíme sa vlastne všetci, aj tí, čo vládnu, i tí ovládaní. Preto Aristoteles odporúčal, že verejní činitelia by si mali vyskúšať oboje, aké je to vládnuť i ako byť ovládaní. Preto je užitočné striedať vlády. Vo vláde sa rýchlo zabúda, ako je to byť ovládaný. Ešte pred Aristotelom Konfucius upozorňoval vtedajších vládcov, že by mali byť vzorom občianskych cností, lebo podľa nich sa bude správať aj pospolitý ľud. Myslia na to naši vládcovia?
Predstavy o bohatstve
Väčšina strán vo vláde sa hlási k tradičným hodnotám. K dobrej slovenskej tradícii obyčajných ľudí patrilo dať svojim deťom vzdelanie. Naši terajší vrcholní predstavitelia nám ukázali, ako si cenia vzdelanie a čo si môžeme s vysokoškolskými diplomami a titulmi urobiť. Má pre nich cenu toaletného papiera.
Český básnik Vladimír Holan povedal, že človek si môže zo života vziať len toľko, akú veľkú má lopatu. Myslel tým jeho duševnú mohutnosť, osobnú intelektuálnu a morálnu vyspelosť, ktorou sa dostane ku kultúrnemu bohatstvu. Naše politické špičky dávajú prednosť predstave bohatstva, ako o ňom hovorí klasik Adam Smith vo svojej knihe Bohatstvo národov, ktorú nikdy nečítali, teda že je to ekonomická záležitosť hromadenia majetku. Treba mať veľkú lopatu, aby sa vám na ňu zmestilo veľa peňazí. Potom si aj tí, čo si zakladajú na kultúrnom bohatstve, pokladajú za česť, že vás pozvú do Národného divadla a vy si vyberiete Kuba.
Politika pre obyčajných ľudí
Víťazným heslom našich posledných volieb bolo začať robiť politiku pre obyčajných ľudí. V Taliansku si to vyskúšali hneď po druhej svetovej vojne, keď sa tam sformovalo hnutie a neskôr politická strana, ktorá sa volala Uomo qualunque (obyčajný človek). Pre rôznorodosť názorov a záujmov sa po štyroch rokoch rozpadla a zanikla. Zostal po nej v taliančine výraz qualunquismo ako pomenovanie pre nesúrodé počínanie, ktoré mení názory podľa momentálnej situácie a v politike využíva nespokojnosť a nedôveru ľudí voči štátu, verejným inštitúciám a politickým stranám. Obyčajný človek je v takomto prípade len šikovný politický výmysel, ako si získať podporu ľudí, ktorí sa tak odrazu cítia predmetom záujmu bez vlastného pričinenia.
Naša nová vláda tvrdí, že uvoľnila polícii a súdom ruky, aby zbavili verejný život korupcie a klientelizmu. Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia to talianska polícia a súdy urobili z vlastnej iniciatívy, čo je ten lepší prípad. Viedlo to k zániku dovtedajších vládnych strán a na politickú scénu prišiel Berlusconi. O dvadsať rokov neskôr ho obvinili z rovnakých zločinov ako jeho predchodcov a právoplatne odsúdili. Do väzenia nešiel len preto, že talianske zákony umožňujú vo vyššom veku nahradiť väzenie verejnoprospešnými prácami. Dnes je Berlusconi ďalej aktívny v politike. Taliansky príklad nemusí byť inšpiratívny, ale môže byť poučný. Korupcia a zneužívanie moci nie je prechodné zápalové ochorenie niektorých ľudí, ktoré sa dá odstrániť preliečením. Treba rátať s tým, že je to chronická choroba. A infekčná.