Bývalá Juhoslávia: Ostrá rétorika pokračuje

Prečo takého usvedčeného zločinca, ako je Ratko Mladič, ešte stále nemálo ľudí na západnom Balkáne pokladá za hrdinu? Prečo to všetko trvalo haagskemu tribunálu tak dlho?

11.06.2021 14:00
23

Od prvého obvinenia a žaloby naňho z konca roku 1995 až po definitívne potvrdenie rozsudku doživotného väzenia preňho prešlo teraz v utorok 8. júna 26 rokov. Mechanizmus pre trestné súdy OSN (rieši ešte otvorené kauzy zdedené po Medzinárodnom tribunáli pre zločiny v bývalej Juhoslávii – ICTY, ktorý skončil svoju činnosť koncom roku 2017) uzavrel proces nad jedným z najbrutálnejších zločincov po druhej svetovej vojne.

Otázky, ktorými sme začali tieto riadky, sú však logické a oprávnené. Veď ako môže byť hrdinom najvyšší veliteľ bosnianskosrbského vojska, ktoré obliehalo 44 mesiacov Sarajevo, ostreľovalo ho z diel a mínometov, pričom Mladič priamo rozhodoval o cieľoch paľby?! O akom hrdinstve možno hovoriť, keď jeho ostreľovači zabíjali Sarajevčanov z diaľky vtedy, keď napríklad chodili po vodu? Zabili vyše 11-tisíc ľudí, ale do mesta sa báli vojsť. Vrhli sa na bezbranné mesto Srebrenicu, odvliekli jeho obyvateľov, pochytali vyše 8-tisíc mužov, starých i mladých, medzi nimi i deti, postrieľali ich a zahrabali do masových hrobov. Dodnes ich všetkých nenašli a neidentifikovali.

Pomsta po 500 rokoch

Celá vojna v bývalej Juhoslávii, a najmä v Bosne a Hercegovine, bola vojna predovšetkým proti civilistom. Kľúčové bolo pritom Mladičovo osobné velenie. Keď vstúpil do Srebrenice, pateticky vyhlásil: „Hľa, tu sme v srbskej Srebrenici… Napokon prišla tá chvíľa, aby sme sa pomstili Turkom na týchto priestoroch.“ Mal na mysli porážku srbských vojsk a ich spojencov od vojsk Osmanskej ríše na Kosovom poli 28. júna 1389. Teda pred viac ako 500 rokmi! Pomstil sa na Srebreničanoch a na ďalších tisícoch Bosniakov a Chorvátov, vraždil ich, aby sa naplnili plány vedenia, ktorého bol súčasťou. Chceli masovými a násilnými čistkami zmeniť etnické zloženie obyvateľstva. Absurdné a zločinné.

Pritom sa on i jeho spoločníci alebo jednoducho tí, ktorí sa nechcú pozrieť pravde do očí, pasovali za obrancov Srbov, z ktorých robili obete. Ľuďom klamú: "Rozsudok nad Mladičom je rozsudok nad nami všetkými.“ Aj v týchto dňoch napríklad vládnuci predstavitelia jednej z dvoch bosnianskych entít – Republiky srbskej, neváhajú tvrdiť, že haagsky tribunál je antisrbský súd. Podľa predsedníčky tamojšej vlády Željky Cvijanović sa "generál Mladič v najťažších chvíľach postavil na čelo vojska, ktoré ubránilo Republiku srbskú, ako aj právo srbského národa na život a slobodu“. Súd v Haagu označuje za "haagsku inkvizíciu“.

Žiada sa pripomenúť, že tento súd vznikol z rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN v roku 1993 na spoločný návrh Ruskej federácie a Spojených štátov amerických, ktoré vtedy v OSN zastupovali Sergej Lavrov a Madeleine Albrightová.

Vyrovnanie sa s minulosťou

Hlavný žalobca haagskeho tribunálu Serge Brammertz povedal, že potvrdenie konečného rozsudku nad Ratkom Mladičom štvrť storočia po skončení vojny je veľmi dôležité kvôli obetiam. Zdôraznil, že je absolútne neprijateľné otvorené falzifikovanie histórie: "Myslím si, že na to musí prísť prísnejšia reakcia medzinárodného spoločenstva… asi tak, ako sa dnes v Európe už čiastočne trestá popieranie holokaustu.“

Vinníkmi pomalosti tribunálu sú najmä tí, ktorí umožňovali Mladičovi, Radovanovi Karadžičovi a ďalším skrývať sa a unikať pred spravodlivosťou dlhé roky. Určite by sa im to nedarilo bez ochrany a pomoci vládnych miest a bezpečnostných zložiek.

Tu je obrovská zodpovednosť elít v týchto štátoch za to, aby sa spoločnosť dokázala uvoľniť z pevností klamstiev, falošných mýtov a legiend a konfrontovať sa so skutočnosťou, skúmať a reflektovať pravdu, aby sa otvorila cesta k naozajstnému zmiereniu. Takpovediac materiálne podklady na to sú. Veď ICTY nazhromaždil deväť miliónov dokumentov, ktoré faktami hovoria o vývoji, priebehu a dôsledkoch balkánskeho vojnového požiaru. Všetky zainteresované štáty regiónu podpísali dohody o spolupráci s haagskym tribunálom; treba ich realizovať nielen deklaratívne. V tom spočíva spoluzodpovednosť týchto krajín za efektivitu tribunálu.

Lebo vinníkmi pomalosti tribunálu sú najmä tí, ktorí umožňovali Mladičovi, Radovanovi Karadžičovi a ďalším skrývať sa a unikať pred spravodlivosťou dlhé roky. Určite by sa im to nedarilo bez ochrany a pomoci vládnych miest a bezpečnostných zložiek. Príznačné je, že pred mnohými rokmi identifikovali a chytili skupinu 11 ľudí, ktorí sa podieľali na krytí a ochrane Ratka Mladiča do roku 2011, ale ešte dodnes neboli trestne stíhaní.

V Srbsku sú však ľudia a organizácie, ktoré vyzývajú politikov, že dnes, keď je už Ratko Mladič odsúdený ako vojnový zločinec, musia prispieť k vyrovnaniu sa s minulosťou a objektívne skúmať zodpovednosť krajiny. Známy publicista z belehradského týždenníka Vreme Dejan Anastasijevič je však skeptický, či jestvuje politická vôľa vyrovnať sa s tým, čo sa dialo v krízových a vojnových deväťdesiatych rokoch: „Dlho sa pracuje na tom, ako dokázať, že predovšetkým Srbi boli obete, čo, prirodzene, nie je pravda. Pritom sa nemožno utešovať tým, že podobné reakcie popierania vlastných zločinov sú aj v iných bývalých juhoslovanských republikách.“ Vzájomné odsudzovanie a ostrá rétorika pokračujú.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
23 debata chyba
Viac na túto tému: #Srebrenica #Srbsko #Sarajevo #Ratko Mladič #bývalá Juhoslávia