Iste, nič zvláštne, konzervatívny recept budovania štátnej moci a nadvlády veľkého kapitálu pri poslušnosti obyvateľstva zabezpečenej ruskou náboženskou vierou a štátnou represiou. Čo je však na tomto modeli príťažlivé pre niekoho, kto sa pokladá za ľavičiara?
Zmarené ľavicové perspektívy
Rusko historicky nemôže byť nijakým vzorom pre ľavicu. Celá jeho história okrem desaťročia po prvej svetovej vojne je konzervatívna. Nie som nijako predpojatý voči Rusku, ale pred realitou posledného storočia si nezakrývam oči. Rusko trikrát zmarilo ľavicové perspektívy, a to s celosvetovým dosahom: prvý raz stalinizáciou, ktorá revolučno-avantgardné vrenie prvých dvoch dekád 20. storočia v Rusku (aké okrem vzopätia sa nemeckej politickej a kultúrnej ľavice nemá historickú paralelu) zrazila na kolená, zlikvidovala nadšenie a premenila tvorivý elán inteligencie a odhodlanosť más najprv na osobnú diktatúru a potom na čistý ruský expanzionizmus.
Stalinská transformácia 1928 – 1934 bola skutočnou kontrarevolúciou. A táto perióda trvala až do Gorbačovovho projektu „perestrojky“… Druhýkrát vojenským potlačením československého reformného procesu, potlačením, ktoré osudovo zastavilo vývoj socialistickej myšlienky nielen v krajinách sovietskeho bloku, ale práve v Rusku samotnom: práve tam bolo víťazstvom reakcie, dogmatizmu, spiatočníctva. A tretí raz nezvládnutím perestrojky, procesu, ktorý síce dokázal potlačiť neobmedzenú moc komunistickej strany, ale nedokázal otvoriť priestor reforme, premene totalitnej, štátno-feudálnej moci na demokratický socializmus, ba nestihol sa o to ani pokúsiť. Som presvedčený, že je to práve dôsledok šesťdesiateho ôsmeho roku, v ktorom namiesto ruského otvorenia sa humanizácii a reforme stalinského systému brežnevovský konzervativizmus vojenskou silou zmaril tento drobný výhonok rodiaceho sa ľavicového humanizmu.
Úpadok
Že tieto tri potlačenia ľavicových hnutí a vĺn priniesli Rusku neobyčajné utrpenie, treba spomenúť ako memento: Stalinizácia vytvorila režim teroru: od neuveriteľných čistiek v tridsiatych rokoch cez cielene vyvolané hladomory až po vytváranie otrockej pracovnej sily mechanizmom permanentného odhaľovania „nepriateľov“ (napĺňali sa stanovené kvóty nútených prác); brežnevovská éra uvrhla Rusko do úplnej hospodárskej a sociálnej stagnácie.
Koncept perestrojky bol tak nevyhnutným, ako aj odvážnym rozhodnutím Gorbačova. Ale neschopnosť premeny stalinského režimu na demokratický sociálny štát bola zlyhaním perestrojky. Vystavila Rusko tomu najhoršiemu: divokej transformácii, ktorej obsahom sa stala privatizácia, zosúkromnenie majetku a moci bez akéhokoľvek ohľadu na verejný záujem, proste presun vlastníctva na súkromné osoby, klany a mafie.
Putin
Iste, Putin sa po jeľcinovskom chaose musel postarať o vytvorenie garancií vnútornej integrity Ruska. Ale urobil tak nie s cieľom prekonania biedy obyvateľstva, ale revitalizácie jeho veľmocenského postavenia. Namiesto demokratickej reorganizácie po perestrojkového chaosu nastupuje oligarchický kapitalizmus, ktorému dal Putin neobmedzené štátne krytie; a ideologicky ho vystužil nacionalizmom. Premena tejto trojčlenky kapitalizmu, etatizmu a nacionalizmu na imperializmus bola len otázkou času a osobnej odhodlanosti. Putin ju našiel! Pre Lenina by bola jeho politika iste vzorovým príkladom imperializmu ako vrcholného štádia kapitalizmu v jeho najbrutálnejšej podobe.
To, že medzi Slovákmi existuje obdiv k Putinovi, ma vôbec neudivuje. Pozoruhodný je však obdiv tej časti našich občanov, ktorí sami seba pokladajú za ľavičiarov; obdiv k Rusku, ktoré práve Putin cieľavedome premenil na vzorový mix štátneho a oligarchického kapitalizmu a osobitosť Ruska postavil na nacionalistickej ideológii podopretej tou najreakčnejšou formou pravoslávia.
Putinova patriotická vízia jednoty je výsostne konzervatívna a spočíva na zvýraznení osobitosti ruskej histórie, tradícií a viery; na demografickej štátnej politike; na konzervatívnej národnej výchove. Ak by som to prirovnal k našej realite, je to typovo hlinkovské chápanie dejín a národa: nie ľavicové, bojujúce za slobodu, sociálne a občianske práva, nezávislé odbory, za prekonanie biedy a chudoby, za sociálny a právny štát…
Priestor pre ľavicové hodnoty a ciele Putin totálne zlikvidoval. Jeho manifest z 12. decembra 2012 sa nesie v duchu hesla „Jednota, integrita a suverenita Ruska sú bezvýhradné“. A tomuto cieľu musia byť podriadené všetky inštitúcie krajiny. To nie je program premeny Ruska na sociálny a právny štát ani program prekonania biedy a chudoby, ale vízia imperiálneho Ruska. Anexia Krymu a donbaská avantúra sú manifestačnou ukážkou tohto úsilia. Ale znova na úkor životnej úrovne, nastolením vlády represívnej moci, ochromením úlohy odborov a vytvorením eldoráda pre veľkokapitalistov (pravda, tých patriacich k Putinovej verchuške).
Gorbačov po svojom páde založil sociálnodemokratickú stranu. Bola neúspešná. Aj preto, že väčšina Rusov stále chápe politický režim aj sociálne vzťahy ako konštrukt dodávaný „zhora“. Múdrym autoritatívnym vodcom a cirkvou. Demokratická ľavica je však vždy produktom občianskej solidarity. Sociálny a právny štát nie je nezištným darom „vodcu“, ale výsledkom boja, ktorý je možný práve len v demokratickej spoločnosti. Aj preto dnes žiadna ľavica v Rusku nemá priestor.