Preteky medzi krajinami, ktoré sa snažia prilákať čo najviac nadnárodných gigantov nízkymi daňovými sadzbami a výhodami, by sa tak mohli skončiť. Spoločnosti ako Google, Amazon a Facebook, ktoré sú často špeciálne registrované v jurisdikciách s nízkymi daňami, budú platiť viac daní vo všetkých krajinách, v ktorých podnikajú.
Aj v rámci Európskej únie a eurozóny sú dane nerovnomerné. V niektorých krajinách presahuje sadzba dane z príjmu nadnárodných spoločností 30 %, v iných nedosahuje ani 10 %. Napríklad v Írsku je to 12,5 %. Ale so všetkými odpočtami môže ísť až na 4 % a nižšie – a od roku 2010 tam korporácie vyberajú ročne viac ako 100 miliárd dolárov z daní.
Daň z digitálnych služieb
Doteraz nebolo možné dosiahnuť jednotný systém. Predtým šéfka amerického ministerstva financií Janet Yellenová navrhla ustanovenie jednotnej minimálnej dane z príjmu právnických osôb. Neskôr americké úrady zaviedli nový daňový model, ktorý by sa dotkol najväčších spoločností. USA zaslali návrh do 135 krajín. Médiá napísali, že kvôli plánom administratívy Joea Bidena na zvýšenie sadzby dane z príjmu právnických osôb z 21 % na 28 % by sa americké spoločnosti mohli masívne presunúť do zahraničia.
Ďalšou kontroverziou, ktorá sa v poslednom desaťročí stala zvlášť zreteľnou na pozadí rozmachu globálnych internetových spoločností, je skutočnosť, že krajiny, kde nadnárodné spoločnosti predávajú svoje produkty a zarábajú miliardy dolárov prístupom k miestnym používateľom, by tiež chceli získať časť svojich daní.
Nespokojnosť spôsobovala v prvom rade skutočnosť, že spoločnosti, ktorých hlavná činnosť existovala v USA, v Európe a vo Veľkej Británii, sa radšej registrovali v jurisdikciách s nízkymi daňami, čo im umožnilo minimalizovať platenie daní tam, kde skutočne pôsobili. To znamená, že sa štáty na jednej strane snažia vyrovnať sa s rozpočtovými a dlhovými problémami, ktoré sa nahromadili od predchádzajúcich kríz, ale veľké korporácie sa daňovému zaťaženiu ľahko vyhnú.
Ďalšou kontroverziou, ktorá sa v poslednom desaťročí stala zvlášť zreteľnou na pozadí rozmachu globálnych internetových spoločností, je skutočnosť, že krajiny, kde nadnárodné spoločnosti predávajú svoje produkty a zarábajú miliardy dolárov prístupom k miestnym používateľom, by tiež chceli získať časť svojich daní.
V posledných rokoch niekoľko európskych krajín, bez toho, aby čakalo na vypracovanie všeobecnej regulácie, jednostranne začalo vyrubovať daň z digitálnych služieb, ktorá sa týka predovšetkým amerických IT spoločností, čo vedie k hospodárskym vojnám. Pokusom o dosiahnutie konsenzu boli návrhy skupiny OECD na zavedenie minimálnej globálnej dane z príjmu, predpokladá sa, že bude pokrývať takmer 140 krajín (bola navrhnutá sadzba 12,5 %), dodržiavanie dohody je však problém, pretože malé krajiny s nízkymi daňovými sadzbami nechcú prísť o svoju konkurenčnú výhodu.
Globálna minimálna daň
Situáciu zhoršila hospodárska kríza po pandémii COVID-19. USA a väčšina hlavných európskych krajín skončili minulý rok s rekordnými rozpočtovými deficitmi a teraz sa problém, ako zvýšiť príjmovú základňu, ešte zvýraznil. Je potrebné zvýšiť dane, ale zároveň za prítomnosti jurisdikcií s nízkymi (Írsko, Cyprus, Holandsko, Luxembursko) alebo dokonca nulovými sadzbami dane z príjmu (zahraničné), štáty s vysokou sadzbou dane z príjmu právnických osôb (Francúzsko, Japonsko, Nemecko, Taliansko či USA v prípade plánovaného zvýšenia sadzby tejto dane) sú čoraz menej konkurencieschopné pre veľké podniky. To znamená, že zaťaženie domácností a malých podnikov (ktoré nemajú kam ísť) sa zvýši a sociálne napätie bude narastať.
Ministri financií skupiny G7 doteraz prijali vyhlásenie podporujúce jednotnú sadzbu dane z príjmu právnických osôb vo výške najmenej 15 %. Myšlienka je taká, že ak má spoločnosť sídlo v krajine A a v krajine B sa vytvorí zdaniteľný zisk so sadzbou dane nižšou, ako je globálna minimálna sadzba, potom bude krajina A schopná spoločnosti „účtovať“ rozdiel oproti jej rozpočtu. USA by zároveň chceli zaviesť vyššiu mieru, 21 %, pre zahraničné operácie amerických spoločností na národnej úrovni.
Ďalšou iniciatívou bola podpora rozdelenia dane z príjmu medzi krajinu registrácie a krajiny, kde spoločnosti dosahujú príjmy – pre najväčšie nadnárodné spoločnosti sa daň bude vzťahovať na spoločnosti s čistým ziskom 10 %, pričom 20 % zo zisku nad túto úroveň sa prerozdelí na zdanenie v krajinách, kde skutočne predávajú svoje výrobky. Súčasne bolo štátom nariadené upustiť od jednostranného zavedenia digitálnej dane.
Je to iba prvý krok – v júli sa bude o myšlienke globálnej minimálnej dane z príjmu hovoriť na stretnutí ministrov financií skupiny G20 a potom na úrovni OECD. Okrem toho sa musia prijímať rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni. To všetko môže trvať pomerne dlho. Podľa odhadov OECD navrhované zmeny v zdaňovaní poskytnú do rozpočtov krajín ďalších 50–80 miliárd dolárov ročne. Proti sú, samozrejme, krajiny, ktoré majú daň nižšiu ako 15 % – ako napríklad Írsko, Cyprus či Maďarsko.