Falošná dilema
Liberálno-konzervatívna dilema ľavice je výborná téma, ak je váš záujem ľavicu ďalej rozdeľovať a decimovať. Je to totiž falošná dilema, a najmä slepá cesta. Kto ju živí, ľavici určite nepomáha, pretože posúva hru na ihrisko s deliacimi čiarami, ktoré sú obsadené inými hráčmi a ľavica na nich nevyhráva. Ako dobre poznamenal filozof Peter Takáč v inej diskusii, ľavica nemá byť liberálna alebo konzervatívna, ľavica má byť ľavicová. Je to samostatný prúd s vlastnou DNA a tou je dôstojnosť života, spravodlivé šance a boj proti vylúčeniu.
Univerzálnosť týchto cieľov však funguje len vtedy, ak má väčšina pocit, že jej potreby nie sú na vedľajšej koľaji. Vtedy väčšina s právami menšín a bojom proti diskriminácii, samozrejme, že stále pretrvávajúcej, spravidla problém nemá. Je to ako v rodine s dvomi deťmi. Ak má to staršie pocit, že opatera sa dostáva len tomu menšiemu, ochota pomáhať mu asi uňho neprevládne. Presne takto to funguje v spoločnosti. Otázka je, a tu má Petr Drulák pravdu, do akej miery má v dnešnom globálnom kapitalizme politika, detto národná, kapacitu starať sa o problémy väčšiny. To je iste problém, a preto musí byť boj proti súčasnému svetovému ekonomickému poriadku pilierom akejkoľvek ľavice – umiernenej aj radikálnej.
Škandinávsky model
Existuje však model, ktorý dokazuje, že sa to stále dá. Škandinávsky sociálny štát poskytuje svojim občanom najvyššiu kvalitu života na svete a súčasne vyzerá byť najlepšie pripravený na budúcnosť. Závideniahodné výsledky severského sociálneho štátu sú široko známe, menej však to, čo je základným pilierom tohto modelu: kvalitné a dostupné verejné služby, fungujúce vďaka stále relatívne vysokej miere prerozdelenia bohatstva. Široko dostupné verejné služby – zdravotníctvo, školstvo, verejná doprava, sčasti bývanie – poskytujú občanom istoty a vysokú kvalitu života, ktorá je kľúčovým lákadlom pre udržanie a získavanie talentov, základného zdroja inovatívnosti a budúcej prosperity.
Kvalitné verejné služby sú súčasne predpokladom ochoty strednej triedy financovať sociálny systém, čo je pre jeho dlhodobú udržateľnosť kľúčové. Široký spoločenský kompromis o výhodnosti spoločného blahobytu a systému sociálnych istôt funguje len preto, že stredná trieda si je istá, že keď sa jej práve nebude dariť, neskončí „na ulici“ a že zo systému „niečo má“, či už je to miesto pre dieťa v kvalitnej škôlke, dostupnejšie bývanie, kvalitná zdravotná starostlivosť či dopravná infraštruktúru a perspektíva úspechu, aj keď nebývate v okolí hlavného mesta.
Skutočnosť, že model štátu, ktorý rozumne narába s peniazmi svojich občanov a ktorý neprerozdeľuje, pretože prosperuje, ale prosperuje práve preto, že prerozdeľuje, vyznieva z pohľadu Stredoeurópana ako naivná rozprávka, možno považovať za naše 30-ročné zlyhanie.
Ako napríklad občania Švédska, ktorí v dokumente BBC hovoria, že radi platia dane, pretože ich nesužuje obava sociálneho prepadu a pretože ich vlády ich peniaze rozumne investujú. Z tohto dôvodu je, naopak, akýkoľvek sociálny štát, sústreďujúci sa na podporu len naozaj núdznych, cestou k jeho postupnému zániku.
Politika pre „dolných 10 miliónov“
A napokon je politika takéhoto štátu kvalitných verejných služieb dostupných pre všetkých základom voličskej koalície, bez ktorej ľavica nikdy nemôže byť určujúcou silou v spoločnosti – koalície časti strednej triedy s ľuďmi s nižšími a nízkymi príjmami. Ak to chceme v ľudovej reči kedysi ľavicového lídra Miloša Zemana, je to politika pre „dolných 10 miliónov“. Práve v tomto je zlyhanie slovenskej ľavice a jej dlhoročného hegemóna. Nie v Zákonníku práce, minimálnej mzde, vo vlakoch či v obedoch zadarmo. Všetko toto a mnoho ďalšieho je z ľavicových pozícií úplne v poriadku. Skutočný, širokou spoločenskou podporou nesený, a preto dlhodobo udržateľný a budúcu prosperitu zabezpečujúci sociálny štát je len štát dostupných verejných služieb – kvalitného školstva, zdravotníctva, dopravy, bývania a podobne. Problém je, že ten sa buduje neporovnateľne ťažšie ako povedzme Orbánova dávka za energie, ktorú na šeku vidia vďační občania ako blahosklonný dar polodiktátora. Reformovať školstvo či zdravotníctvo je tvrdá, mimoriadne sofistikovaná a často politicky nákladná, nevďačná robota.
Skutočnosť, že model štátu, ktorý rozumne narába s peniazmi svojich občanov a ktorý neprerozdeľuje, pretože prosperuje, ale prosperuje práve preto, že prerozdeľuje, vyznieva z pohľadu Stredoeurópana ako naivná rozprávka, možno považovať za naše 30-ročné zlyhanie. Toto zlyhanie je o to väčšie, že takýto model vytvárajúci šance na reálne uplatnenie všetkých talentov, ktoré má a ktoré na vysokú kvalitu života vie pritiahnuť, reálne funguje, a nie len v Škandinávii. To nás potom drží v pasci a schizofrénii neochoty financovať náš spoločný projekt – na jednej strane odmietame platiť nefunkčný systém, z ktorého profitujú oligarchovia, no súčasne nadávame na nekvalitu verejných služieb.
Eutanázia však ľavici určite nehrozí. Výzvy, ktoré pred nami stoja, si spoločnú akciu a spojenie síl vyžiadajú. Otázka je, či sme v našej pasci neuviazli natrvalo.