To, prečo EÚ nie je schopná rýchlo a účinne riešiť problémy vo svojom bezprostrednom okolí, je práve preto, že nie je mocensky globálnym hráčom. Bráni jej v tom trojica problémov: nie je dotvorená ako federálny štát; nemá vlastné ozbrojené sily; anachronicky zostala v zajatí ideológie Západu.
Západ a Európa
Pri tom poslednom aspekte sa trochu zastavím, lebo uniká pozornosti aj historikov, ideológov, aj politikov. V kontinentálnych dejinách Európy vždy a všade, kde sa oslabuje zovretie v idei Západu, vtedy a tam sa začne rodiť a posilňovať idea Európy. Tak to bolo, keď sa oslabil západný rímsko-pápežský univerzalizmus, začali sa ako huby po daždi rodiť projekty „európskej“ jednoty, a to od čias reformácie cez osvietenské koncepty, raz silnejšie a raz poslabšie, až do II. svetovej vojny.
A po nej zasa zvíťazila idea Západu a Európa existovala len ako západná Európa, ako protiklad tej komunistickej východnej, ale podriadená bipolarite: tá západná ako provincia USA a tá východná ako satelit ZSSR. Európa sa vracia k sebe samej až po páde železnej opony. Vymaňuje sa z tohto duálneho západo-východného zovretia, hľadá a tvorí si zasa vlastnú identitu. Prekonávaním tohto ne-európskeho delenia. K prekonaniu tohto delenia sme výrazne prispeli aj my Slováci a všetky stredoeurópske krajiny. Dali sme šancu západnej Európe, aby prestala byť len „západnou“ a mohla sa stať súčasťou novátorského projektu „európanstva“.
To, čo potrebujeme, nie sú ideologické fantázie o „západnej civilizácii“, o „ruskom bratovi“ či moste medzi Východom a Západom: potrebujeme funkčný a pevný európsky hodnotový rámec a štátnu formu.
Bez včleňovania nových krajín do integračného procesu nie je možné vytváranie Európy ako európanstva, ako inštitucionálnej a hodnotovej identity Európy. Práve vytváranie európanstva je prekonávaním Západu tak v jeho rímskej, ako aj anglo-americkej podobe. V európanstve sa ešte navyše a práve v opozícii k Západu aj vytvára možnosť odmietnutia a odpojenia sa od imperiálnej, koloniálnej a hegemoniálnej tradície. Nezabudnime, že pre mnohé oslobodzovacie hnutia, aj pre tie, ktoré presadzujú demokratické idey a ľudskoprávne hodnoty, je Západ totožný s kolonializmom utláčania, vykorisťovania a s „bielymi“. Ako poslanec a člen zahraničného výboru Európskeho parlamentu som prešiel desiatky krajín všetkých kontinentov a nikde som sa nestretol s tým, že by tieto negatíva vlastnej koloniálnej histórie pripisovali EÚ. Nie, buď Británii, Francúzsku, Nemecku, Rusku či Japonsku.
Európanstvo
Preto túžba patriť do „západného civilizačného kruhu“ – ktorá je stále veľmi živá aj v slovenskej verejnosti, rovnako ako podporovanie akýchsi oprávnených „ruských sfér vplyvu“ (u nás často stavaných na mytologickej idey slovanstva) je doslovne prekážkou tvorby nového projektu európskej moci založenej na hodnotách európanstva. Na hodnotách, ktoré sa formujú ako účinný pokus o prekonanie neregulovanej medzištátnej konkurencie, ktorá koniec koncov vždy vedie k vojne. To, čo potrebujeme, nie sú ideologické fantázie o „západnej civilizácii“, o „ruskom bratovi“ či moste medzi Východom a Západom: potrebujeme funkčný a pevný európsky hodnotový rámec a štátnu formu. Tak ako sa vyvinuli v Kodanských kritériách, potom v Lisabonskej zmluve a napokon v Európskej charte ľudských práv. Je to právny mechanizmus, ktorý umožnil vyvinúť aj tlak voči Mečiarovým avantúram, voči nacizujúcemu Haiderovi, Berlusconiho magnátskemu avanturizmu, Sarkózyho rómskej politike, Orbánovej "maďarsko-karpatskej“ hegemónii či voči obmedzovaniu médií, súdnictva a občianskych slobôd Kaczynského národno-katolíckym fundamentalizmom…
Bez účinného korekčného mechanizmu na úrovni EÚ sa rozpúta nanovo to staré svinstvo geopolitiky, aliancií, sfér vplyvu, ten stroj vojnovej mašinérie, ktorý sa práve európska integrácia pokúsila zastaviť. To, čo potrebujeme, je europolitika založená na mechanizmoch demokracie, právneho štátu a ľudských právach. Účinne celoeurópsky vymožiteľných.
Takáto úloha si však vyžaduje EÚ aj ako „globálneho hráča“. Tri svetové udalosti ju k tomu priam nútia. Ponajprv je to rázny rusky útok na Ukrajinu, anexia Krymu a pokus pripútať bývalé štáty Sovietskeho zväzu k Putinom vytváranej Euroázijskej únii. Práve globálna atraktivita EÚ pre štáty ako Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Arménsko, Moldavsko či západný Balkán vyvolala ruskú reakciu.
Po druhé, otvorenie migračných koridorov cez Turecko a severnú Afriku jasne pripomenulo EÚ, že dlhé desaťročia zanedbala svoj „africký rozmer“. A napokon Trumpove avantúry, ktoré sú však v zhode s ideami amerických konzervatívcov, nedvojznačne signalizujú, že definitívne sa skončila éra „spoliehania sa“ na USA a nastupuje potreba vybudovať vlastnú bezpečnostno-obrannú stratégiu aj kapacity. (Bez ohľadu na novú Bidenovu politiku…) Tieto tri udalosti postavili EÚ pred potrebu byť globálnym hráčom. Ak totiž takým nebude, nezvládne ani svoju vnútornú integritu.