Neochvejnú vedúcu úlohu v ČĽR totiž drží, ako je známe, Komunistická strana Číny (KSČ). Založená v rovnakom roku ako jej československá vrstovníčka s rovnakou skratkou, t. j. práve pred sto rokmi. Reálnu moc nad ešte stále najľudnatejším štátom však drží iba od roku 1949, keď pod vedením Mao Ce-tunga zvíťazila v občianskej vojne nad nacionalistami vedenými Čankajškom, generalissimom, ktorý následne diktátorsky vládol v odštiepeneckom Taiwane.
Od tých čias si Čínska ľudová republika (ale aj ostrovná Čínska republika) prešli mnohými mimoriadnymi premenami. Bezpríkladne dynamický vývoj zmenil najmä tvár pevninského celku. Hoci ten sa pravidelne označuje prívlastkom „komunistický“, je skôr rukolapným dôkazom platnosti bonmotu, že „najvyšším štádiom socializmu je štátny kapitalizmus“. Presnejšie povedané, svojrázne poňaté autokratické zriadenie, kde sa najbohatší kapitalisti nezaobídu bez starostlivosti strany.
Čína sa stala najväčším veriteľom USA a v nejednom kúte planéty šikovným nástupcom predchádzajúcich európskych kolonialistov. Nacionalisti zo všetkých síl budujú armádne základne či ostentatívne dobývajú vesmír. Skrátka, ešte stále triumfalistickému Západu šliape Čína na päty, pričom zosmiešňuje jeho pokrytecké výzvy na ochranu ľudských práv v ČĽR.
Niekdajšie predstavy o vtiahnutí Pekingu do (západného) medzinárodného poriadku a jeho následnom myšlienkovom „pozápadnení“ vychádzali z neuveriteľnej neznalosti vnútornej povahy povstávajúcej ázijskej superveľmoci. Pravdaže, jej elity napriek tomu od konca 70. rokov, keď po Mao Ce-tungovi na pomyselný trón zasadol reformátor Teng Siao-pching, neváhali pragmaticky preberať početné západné výdobytky. Lenže od začiatku im išlo výhradne o obnovu niekdajšej moci Ríše stredu. Bolo to úsilie rýchlo postaviť z hlavy opäť na nohy mnohonárodnostný štát oslabený dlhoročným obdobím úpadku.
Ten úpadok súvisel so záverom cisárstva a britským kolonializmom, výraznou nestabilitou prvých desaťročí republiky, s krutou inváziou Japoncov (1937 – 1945), krvavým stretom komunistov s Kuomintangom (Čínska národná strana), no predovšetkým s asi tridsaťročnou érou blúznivého budovania svetlých zajtrajškov, za ktoré desiatky miliónov ľudí zaplatili životom. Pojmy ako Veľký skok vpred, Veľká proletárska kultúrna revolúcia alebo Kampaň sto kvetov sa stali svetovými synonymami fanatických zmätkov, jurodivých čistiek a zabíjaní, hladomorov či ďalších hrôz, ku ktorým okrem iného v 20. storočí patrilo už známe verejné pálenie kníh…
Od smrti Veľkého kormidelníka uplynulo nejakých štyridsaťpäť rokov. Počas nich sa miestnym komunistom – napriek všetkým negatívam vývoja – podarilo nevídané. Doterajšiu stranícku štruktúru využili ako nástroj zásadných premien, aby počas niekoľkých desaťročí zo zaostalej štátnej entity vytvorili špičkového globálneho hráča. S pomocou narcisticky zaslepeného Západu Čína zmnohonásobila svoju ekonomickú i vojenskú silu. Domáci tovar, no čoraz nepokrytejšie aj ideológiu, vyváža široko-ďaleko, a to čoraz viac. Napríklad i vďaka rafinovanému projektu Novej hodvábnej cesty.
Čína sa stala najväčším veriteľom USA a v nejednom kúte planéty šikovným nástupcom predchádzajúcich európskych kolonialistov. Nacionalisti zo všetkých síl budujú armádne základne či ostentatívne dobývajú vesmír. Skrátka, ešte stále triumfalistickému Západu šliape Čína na päty, pričom zosmiešňuje jeho pokrytecké výzvy na ochranu ľudských práv v ČĽR.
Predchádzajúca, dlhé roky trvajúca maska zmierlivosti Pekingu sa po veku existencie KSČ definitívne končí v prepadlisku. Pre ostatných hercov globálneho divadla je to veľmi závažná výzva.