A to, prosím, nie som zástancom používania referenda pre riešenie väčšiny problémov. Zastupiteľská demokracia má svoj jasný zmysel. Predovšetkým, aby sa názory kryštalizovali už v procese boja politických strán, aby z tohto boja vzišiel ucelený program a spôsob riadenia štátu; vláda mohla vládnuť len prostredníctvom zákonov a napokon, aby tieto zákony mali čo najväčšiu možnú racionalitu. Historická skúsenosť nás učí, že referendá tieto parametre spĺňajú málokedy, že sú skôr výrazom krátkodobej nálady obyvateľstva, ale často aj manipulačnej hry aktivistov a politikov.
Referendum, moc občana
Naša ústava však rozumne myslela na oba aspekty: na to, že v kľúčových problémoch môže občan uplatniť svoju moc priamo (občan je jediným zdrojom štátnej moci – výsledok Francúzskej revolúcie v boji s feudálnym a cirkevným panstvom), ale aj na to, že občan môže byť manipulovaný. Preto ústava presne vymedzuje, kde sa referendum uplatniť nemôže, a pre všetky ostatné oblasti, ktoré ústava nevylučuje, sa vyžaduje až mimoriadna „objektivizácia“. Aby sa do referenda nedostala hocaká téma, vyžaduje petíciu najmenej 350 000 občanov alebo uznesenie Národnej rady. Teda čo je v spoločnosti „dôležité“, je zasa odvodené buď priamo od občanov (petícia), alebo od ich reprezentácie (väčšina v parlamente).
Presne tak ako prezident môže rozpustiť parlament presne podľa stanovených podmienok v ústave, presne tak môže parlament rozpustiť občan v referende, lebo ústava mu to nijako nezakazuje.
Tým sa odstraňuje svojvôľa v téme referenda. A v druhej línii sa subjektivita a aj manipulácia odstraňujú účasťou: aby referendum bolo platné, musí sa na ňom zúčastniť 50 % všetkých, ktorí majú právo voliť, a z nich ho musí odobriť nadpolovičná väčšina.
Dôkazom, že tieto podmienky sú dostatočné, aby zabránili akejkoľvek manipulácii, je, že za tridsať rokov z ôsmich referend bolo len jedno úspešné: o vstupe do EÚ. A to bolo možné len tak, že ho podporili všetky relevantné politické strany vrátane HZDS a Mečiara: bez tejto jednoty by neprešlo, a aj tak prešlo len tesne, 52 % účasťou.
Logika ÚS neobstojí
V tomto kontexte neobstojí tvrdenie Ústavného súdu, že uznaním ústavnosti tohto referenda by „otvoril cestu k takým zásahom do ústavy, prostredníctvom ktorých by bolo možné odstrániť bariéry chrániace občanov pred zneužitím štátnej moci. Kedykoľvek by bolo možné jednorazovo rušiť rozhodnutia štátnych orgánov výkonnej a súdnej moci, zasahovať do ich zloženia, meniť ich právomoc, ako aj ustanovené pravidlá ich činnosti a vzájomných vzťahov". Podmienky referenda dané ústavou proste takúto možnosť nepripúšťajú a vopred eliminujú. A to ÚS do úvahy nezobral, jeho argumentácia je tu doslovne nepravdivá.
Nepochybne by sa dalo polemizovať aj s tvrdením ÚS, že „v rozpore s ústavou a princípmi všeobecnosti právnych noriem a deľby štátnej moci by totiž predmet referenda jednorazovo a pre konkrétny prípad obchádzal ústavné články, v zmysle ktorých je volebné obdobie Národnej rady štvorročné a Národnú radu rozpúšťa prezident Slovenskej republiky“. Referendum by totiž vôbec „neobchádzalo“ ústavné články, lebo referendum je vždy jednorazovým aktom, ktorý vyjadruje vôľu občana, ktorá je v tejto pôvodnosti ešte nedelenou štátnou mocou, navyše v prípade úspechu referenda by sa nové voľby konali plne v súlade s ústavou a ďalšími zákonmi dotýkajúcimi sa volebného procesu.
Presne tak ako prezident môže rozpustiť parlament presne podľa stanovených podmienok v ústave, presne tak môže parlament rozpustiť občan v referende, lebo ústava mu to nijako nezakazuje. (O fantazmagóriách o porušení základných ľudských práv poslancov, ktoré do diskusie v minulosti vniesol právnik Ernest Valko, sa je tu zbytočné zmieňovať…) A navyše, existuje nespočetné množstvo zákonov, ktoré porušujú „princíp všeobecnosti právnych noriem" (generality práva), na ktorý sa ÚS odvoláva. Sú to všetky zákony zavádzajúce jednorazové opatrenia, adresné sociálne politiky, zmeny rozpočtu, riešenia katastrof a nešťastí atď.
Je správne úsilie o „všeobecnosť“ právnych noriem, ale reálny život sa „deje“, má dynamiku a občas vyžaduje jednorazové riešenia. Referendom o predčasných voľbách by nebola narušená právna istota žiadneho občana, pretože samo referendum je ústavne ukotvené a svojím demokratickým priebehom by v prípade úspechu aj neúspechu mohlo realizovať len demokratickú vôľu legitímnej väčšiny.
Dobrá správa – smutná perspektíva
Pozoruhodný je však aj iný aspekt rozhodnutia ÚS. A to veľmi strohé a vecné konštatovanie právnej sily prípadného referenda. Až ma to zaskočilo, lebo doposiaľ nám takýto výklad chýbal. Citujem: „…občania v referende priamo vykonávajú zákonodarnú moc, pričom výsledok platného referenda má právnu silu ústavného zákona a je priamo záväznou právnou normou.“ Za to zasa patrí ÚS vďaka.
Teraz je na parlamente a politických stranách, aby ukázali, aký majú úprimný (alebo len predstieraný) vzťah k moci občanov: nič im totiž nebráni prijať nový ústavný zákon o referende. No s tou skúsenosťou, ktorú mám s týmto parlamentom, som presvedčený, že v konečnom dôsledku znetvoria ešte aj to, čo je v ústave dobré.