Búrka nevôle sa valí Slovenskom. Ale každá „nevôľa“ má iný zdroj a aj iný cieľ. Vynechám „lídra“ vládnej koalície Igora Matoviča, lebo nevôľa k nemu pramení z ukážkovej neschopnosti vládnuť a z ukážkovej schopnosti bezhranične urážať kohokoľvek. Nevôľa k Robertovi Ficovi zhŕňa do jedného košiara všetkých, ktorí úprimne túžia po očiste spoločnosti od mafiánskeho podhubia, ale aj tých, ktorí boli vždy proti akejkoľvek politike odlišnej od miklošovského neoliberálneho dogmatizmu; lenže i tých, ktorí úprimne podporovali sociálnodemokratickú alternatívu, od ktorej sa Fico na hony vzdialil.
Iní, azda všetci pravičiari nespočetných odrôd, prejavujú nevôľu voči Petrovi Pellegrinimu, veď je to len odnož Smeru. Nie nezanedbateľná časť chová odpor k Borisovi Kollárovi, však je to bývalý mafián, nerestník a spojenec európskej krajnej pravice. Nevôľa voči Marianovi Kotlebovi, ktorý napája časť národa už dávno skysnutým mliekom vojnového klérofašizmu, je taká široká, že aj jeho najbližší gardisti ho postupne opúšťajú… Stačí, stačí, iné postavičky nášho panteónu sú na tom podobne.
Politické alternatívy
Lenže za týmito osobnými nesympatiami, nenávisťou a nevôľou prebieha tichý, ale stáli zápas o orientáciu Slovenska. Nie je len zápasom posledných dní. Nie, ťahá sa od našej nežnej revolúcie. Veľmi schematicky, boli tu tri alternatívy: Tá prvá, založená na idei trhovej slobody, odporu k štátu a štátnemu riadeniu, k velebeniu občianskej spoločnosti či nepolitickej politiky na úkor kvalifikovanej účasti na moci; a vo svetovom kontexte na úzkostlivom lipnutí na „prozápadnej orientácií“, na neochvejnej viere v Západ.
Napriek tomu, že sa niekoľko strán hlási aj k ľavicovej alternatíve, z toho dve veľké strany, skutočnú svetonázorovú alternatívu neponúkli. Tá jedna skĺzla do konzervatívnych vôd, tá druhá, veľká, ešte nemá ideový program, ktorý by nadchol a zapálil. A tak sme svedkami dynamického napredovania politického katolicizmu a národného konzervativizmu, ktorému odpor dnes kladú hlavne liberáli. Je to pre Slovensko obrovské riziko, lebo skutočnú bariéru by mala vytvoriť demokratická ľavica. Nemáme ju!
Druhá, ktorá sa rodila a tvorila zo zdrojov politického katolicizmu, hlinkovského nacionalizmu a cirkevného disentu proti komunizmu. A tá tretia, ktorá proti trhovej slobode stavala potrebu solidárnej spoločnosti, a sociálne silného štátu ako garanta vytvárania sociálnej integrity spoločnosti. Vo fáze ošiaľu z prvej alternatívy, ktorú dnes nazývame neoliberalizmom, tak politický katolicizmus ako aj koncept solidárnej spoločnosti (sociálna demokracia) ťahali za kratší koniec…
Neoliberálna ortodoxia vládla v podobe thacherizmu, pinochetizmu, reaganomiky, v koncepte trickle-down ekonomiky; a u nás v klausovsko-miklošovskom dogmatizme minimálného štátu, nízkych daní, nechráneného trhu práce, bezhraničnej privatizácie a neregulovaného trhu. Tejto doktríne nekriticky podľahla celá intelektuálna elita vépeenky, bez ohľadu na to, či sa rozvetvila do tej miklošovskej alebo húskovskej vetvy. A nielen to: vytvorila nepriateľskú atmosféru voči všetkým alternatívam – ako protidemokratickým, protizápadným, protiamerickým.
V mnohých prípadoch až tak, že vyťahovala protieurópsku kartu: Tvrdenia, že EÚ je socialistická, Slovensko by sa malo vyhnúť hlbšej integrácií nie sú Sulíkovým objavom, vyskytujú sa u slovenských proamerických konzervatívcov dlhodobo. A ani dnes sa táto intelektuálna elita časti bývalej vépeenky nevzdala, a usiluje sa udržať túto pozíciu obnovovaním historicky neudržateľnej a škodlivej rétoriky o liberálnej či západnej demokracií – keď si už nie je istá ortodoxným ekonomickým liberalizmom, tak zachraňuje aspoň jeho politickú terminológiu.
Generačná výzva
Postpandemickému Slovensku, novej generácií mladých aktivistov, ideológov a politikov sa otvára alternatívna vízia. A v posledných rokoch vidím, že sa jej priam oduševnene chytá predovšetkým politický katolicizmus. Áno, je tu naraz vákuum, ľudia nehľadia iba na každodenné „chlebové“ problémy, ale hľadajú aj nový zmysel života, odpovede na veľké otázky existencie: Národa, Európy, klímy, kapitalizmu, viery… Chcú byť súčasťou tvorby nového sveta. Je to výsledok vyčerpania a zrútenia sa neoliberálnej doktríny.
Pravda, treba úprimne podotknúť, že ani alternatívy k neoliberálnej paradigme, ktoré sa rodili v stredoeurópskom priestore neboli žiadnymi ideálnymi lákadlami. Mali dve možné podoby: v ľavicovom variante vždy v nejakej forme etatizmu – štátna sociálna politika, jednotný systém štátneho dôchodkového či zdravotného poistenia, majoritné štátne vlastníctvo strategických podnikov, štátna regulácia cien atď. A v katolíckom variante ako štátna podpora kresťanských hodnôt – ale v skutočnosti prenášanie katolíckej doktríny do činnosti štátnych škôl, zdravotníckych a vojenských zariadení, rozhodovaní súdov a do ústavného systému.
Povedané starou terminológiou: klerikalizácia štátu. Slobodomyseľne premýšľajúcim ľuďom prvý, ľavicový variant musel vyznievať ako plazivý návrat komunizmu a druhý variant ako návrat hnedých čižiem, ľudáckeho klérofašizmu. A tak sa nepochybne neoliberálna politika ideologicky javila ako najprijateľnejšia, ako skutočná modernizácia krajiny a to v súlade s prevládajúcou eufóriou definitívneho ukotvenia svetových inštitúcií v ich americko-neoliberálnom šate. Ale treba poznamenať, že väčšina slovenskej spoločnosti sa nikdy s týmto videním, vlastným elite z bývalej vépeenky, nestotožnila.
Iba mimochodom, na tomto fakte postavil svoj koncept Smer: ani Mečiar ani Dzurinda bola prvá sebaidentifikácia a budovanie sociálneho štátu druhá. Tak sa Smer čiastočne presunul na sociálnodemokratické pole, ale iba čiastočne, pokiaľ sa nezačal topiť v konzervatívno-národnej rétorike na jednej a v močiari finančných škandálov na druhej strane. Inými slovami, postaviť definitívnu alternatívu neoliberálnej doktríne v podobe solidárnej spoločnosti nedokázal.
Napriek tomu, že sa niekoľko strán hlási aj k ľavicovej alternatíve, z toho dve veľké strany, skutočnú svetonázorovú alternatívu neponúkli. Tá jedna skĺzla do konzervatívnych vôd, tá druhá, veľká, ešte nemá ideový program, ktorý by nadchol a zapálil. A tak sme svedkami dynamického napredovania politického katolicizmu a národného konzervativizmu, ktorému odpor dnes kladú hlavne liberáli. Je to pre Slovensko obrovské riziko, lebo skutočnú bariéru by mala vytvoriť demokratická ľavica. Nemáme ju!