Do tohto zmätku nastúpila premiérka Margaret Thatcherová. Aj keď sa stala vďačným terčom punkovej kultúry, mala s ňou niektoré črty spoločné. Bola agresívna, v tom, čo hlásala, nekompromisná a nebála sa konfrontácie. Štát pre ňu nemal byť pánom, ale sluhom individuálnych mužov a žien.
Po čase môžeme povedať, že sa jej neoliberálny obrat vydaril. Prísľub, ktorý dala ľuďom, sa však stratil v nedohľadne. Podiely štátnych firiem boli predané súkromníkom, ktorí občanom nepriniesli vysnívané služby, zato na nich bohato ryžovali. Účty za energie a dopravu opäť rastú. Vzdor proti systému je medzičasom všadeprítomný. Ako píše historik Niall Ferguson, z Thatcherovej sa stal záchranca punku.
Na Slovensku došlo k podobnému vývoju, i keď s určitým oneskorením. Demokratické voľby, kupónová privatizácia, rozdelenie Česko-Slovenska či vstup do EÚ nezvrátili tridsaťročný rozpad spoločnosti a úpadok sociálnej situácie obyvateľstva. V ľuďoch kypí hnev z neistoty a objektívne sa zhoršujúcich životných pomerov.
Ľudí v prístupe „pomôž si sám“ utvrdila aj politika „tretej cesty“, ktorá prebrala slovník efektivity, hodnoty za peniaze, potreby šetriť. Zvráteným obrátením perspektívy potopila bežných ľudí, zatiaľ čo pomáhala veľkým firmám.
Žiaci dosahujú v medzinárodnom porovnaní slabé výsledky. Pacienti umierajú v nemocniciach, pretože chýbajú zdravotné sestry. Vlaky a dopravná sieť sú v zúfalom stave. Ceny bývania dosahujú rekordy a zdá sa, že nebudú klesať. Tentoraz za to však už nemôže štát, ale neoliberalizmus, ktorý ho oslabil a všetky prostriedky presunul ku korporáciám a k bohatým vlastníkom.
Pracujúca trieda neprestala existovať. Väčšina sa naďalej živí prácou, no neuvedomuje si svoj spoločný záujem. Prebrala Thatcherovej učenie, že nič spoločné neexistuje. Na štát sa preto nechce alebo nemôže spoliehať. Radšej zachraňuje to málo, čo má, pričom dopláca na ceny liekov, cestovného, bývania, škôl a škôlok…
Ľudí v prístupe „pomôž si sám“ utvrdila aj politika „tretej cesty“, ktorá sa vybrala rovnakým smerom. Prebrala slovník efektivity, hodnoty za peniaze, potreby šetriť. Potvrdila, že väčšina bude mať k sociálnym službám sťažený alebo žiadny prístup. Nezaujímala sa o to, že mnohí sú na ne bytostne odkázaní, iba ukázala, že si ich nemôžeme dovoliť. Zvráteným obrátením perspektívy potopila bežných ľudí, zatiaľ čo pomáhala veľkým firmám.
Bohatým ľuďom na verejných službách, pochopiteľne, nezáleží, pretože ich nepotrebujú, no život bežných ľudí závisí od dostupnosti spojov, cien bytov a energií, dôchodkov a verejného zdravotníctva. Keďže neoliberalizmus nepriniesol všeobecný blahobyt, ktorý sľuboval na začiatku, a nenaplnil potreby spotrebiteľov, ostali ľudia, prirodzene, závislí od verejného. Pracujúci by sa preto mali dožadovať kvalitných služieb a sociálnej pomoci, na ktoré majú ako daňoví poplatníci právo. Mali by obnoviť kultúru kolektívneho a osloviť štát prostredníctvom svojich zástupcov, ako sú spolky, odbory a politické strany. Nezužovať politiku na nekradnutie, ale hovoriť o tom, aké služby očakávajú.
Prestať sa deliť na milovníkov národa a milovníkov kozmopolitizmu. Neoliberalizmu sa podarilo prepojiť národný a nadnárodný kapitalizmus, takže dať sa vykorisťovať a nič za to na revanš nedostávať, je tu alebo tam rovnaké. Doma alebo v zahraničí ostávajú na chvoste a dostávajú podpriemerné platy.
Filmár Adam Curtis o svojom poslednom dokumente Nemôžem ťa dostať z hlavy hovorí, že vek individualizmu prišiel po hrôzach kolektívnych snáh 20. storočia o zmenu sveta. V USA, Rusku a Číne to viedlo k stavu, že jednotlivci sú celkom bezmocní. Každý chce niečo iné, no nikto nevie, ako to dosiahnuť. Našťastie už vyrastajú nové formy spolupráce, berúce ohľad nielen na jednotlivca, ale i zároveň niečo väčšie, ako sme sami. Je načase začať ich prehlbovať.