To už nejaký čas nemôže prehliadnuť nikto, kto má dobré uši a nie je slepý. Ako sneh na slnku sa priamo pred očami topí najmä parlamentné pôsobenie sociálnych demokratov, keďže o senátorský klub prednedávnom prišli. Pričom zvyšní senátori za ČSSD sú dokonale neviditeľní. Preto ak na jeseň vo voľbách neobhája ani to existujúce úbohé torzo niekdajšieho počtu mandátov v snemovni, bude to len rana z milosti. Ale i keby sa im povedzme predsa zadarilo, „zákonodarný" Lidový dom nebude nič iné ako treťoradá partička karieristov v tieni silnejších hráčov. Tak ako teraz v koalícii s hnutím ANO Andreja Babiša.
Z výslnia na dno
Českú stranu sociálnodemokratickú, teda stranu so suverénne najdlhšou existenciou, obnovili po novembrovom prevrate hlavne ľavicoví idealisti (exilovej sociálnej demokracie) alebo občania, ktorí už neboli ochotní nečinne sa prizerať obludnej klausovskej podobe transformácie. Následne boli však rýchlo vytlačení na okraj strany tí, čo sa z rôznych príčin nepresadili či nemohli presadiť práve v arogantne dominujúcej Klausovej ODS, ktorá si z Českej republiky urobila namodro vykolíkovaný Klondike. Čo platilo predovšetkým pre najvýznamnejšieho českého politika po roku 1989 – prezidenta Miloša Zemana.
Túžba po ľahkom politickom živobytí či angažovanie sa ambicióznych a bezohľadných osôb mdlého intelektu v podstate zdiskreditovali myšlienku sociálnej demokracie v Česku a umožnili tak i úspech ľavicového populizmu miliardára Andreja Babiša.
Ako to už chodieva, všetkého dočasu! Zeman v ČSSD dávno nie je, hoci si príležitostne s pocitom rozkoše pomstychtivého starca rád do nej kopne, pretože mal doteraz problém prakticky so všetkými svojimi nástupcami. Z kedysi mocnej a vplyvnej strany sa aj „zásluhou“ jeho cieľavedomej príčinlivosti stal zadlžený spolok. A keďže teraz na vráta Lidového domu navyše bijú zlé predvolebné prognózy, mnohí začali kedysi uctievaného vodcu opäť napodobňovať. Okrem znechutených stroskotancov sa z potápajúcej sa lode vytrácajú najmä politické osobnosti typu niekdajšieho ministra priemyslu a obchodu Jana Mládka, prezývaného i Velká kapsa. Podaktorí už pritom dlhší čas uvažujú, „kde nechal tesár dieru" do ďalších strán.
Odchádzajú však aj postavy morálne menej jednoznačné. Naposledy Bohuslav Sobotka, bývalý predseda „strany a vlády", ktorý svojím odchodom pre nezaplatené stranícke poplatky korunoval doterajšie dielo vzácnej vysokej miery politickej trápnosti. Mnohých však, napodiv, vytratenie sa na anglický spôsob tohto vždy neslaného-nemastného funkcionára, a zároveň jedného z najvýznamnejších hrobárov ČSSD, prekvapilo. Veľavravnosťou preslávená poslankyňa Alena Gajdušková, Sobotkovi vždy verná, podotkla, že bývalý líder zaiste zostáva pravým sociálnym demokratom vo svojom vnútri. Azda si tým sama pre seba zdôvodňovala, prečo tohto strateného politika pred ôsmimi rokmi počas tzv. Lánskeho puču proti hlave štátu Milošovi Zemanovi s jeho stúpencami v ČSSD bránila zubami-nechtami.
Začiatok epilógu
Pritom práve pred tými ôsmimi rokmi, krátko po voľbách, v ktorých sociálni demokrati dosiahli Pyrrhovo víťazstvo, nastal ich pomalý epilóg. Autor má na to dokonca osobnú spomienku, ktorú doteraz nikdy nepublikoval. Sobotku vtedy okrem spomínanej Gajduškovej zúrivo obhajoval aj predseda Senátu za sociálnu demokraciu Milan Štěch. Politický veterán, ktorého tesne pred spomínanými voľbami pozval prezident na audienciu. Keď sa z nej druhý najvyšší ústavný činiteľ vrátil, istý horlivý mladý „podržtaška“ a donášač sa ihneď bežal vyzvedieť, čo si má myslieť. Člen hornej komory si z návštevy Pražského hradu odniesol dojem, že prezident tentoraz nič zákerné nechystá. To bol postreh prinajmenšom zvláštny, pretože vládne všeobecné presvedčenie, že Zeman – rovná sa intrigy.
Chorobné strojenie úkladov je jeho druhou prirodzenosťou. Vidieť teda o pár dní Štěcha (inak muža prezidentských ambícií) brániť Sobotku a „slušnosť v politike" proti záujmom Hradu pôsobilo všelijako. Hlavne trápne a hlúpo. Náhle bolo jasné, že ak po tejto bitke zostanú na samotnom čele Lidového domu postavy nedisponujúce dokonca ani len obyčajnou politickou inteligenciou, koniec je na dohľad. Zvlášť v situácii, keď sa odjakživa spoliehajú na to, že naľavo od stredu už okrem nich stoja len konzervatívni komunisti, a tak ľavicovým voličom nepokon nezostáva nič iné, ako hlasovať za nich, hoci i so zaťatými zubami.
Lenže o to práve ide. Túžba po ľahkom politickom živobytí či angažovanie sa ambicióznych a bezohľadných osôb mdlého intelektu v podstate zdiskreditovali myšlienku sociálnej demokracie v Česku a umožnili tak i úspech ľavicového populizmu miliardára Andreja Babiša. Mnohých občanov tak de facto odzbrojili alebo vystavili pôsobeniu krikľúňov príhodnej rétoriky. Dôsledkom je vlastne (takpovediac) potenciálne oslabenie pozície demokratickej ľavice v celej strednej Európe.