O našej jazykovej tvorivosti

Nie, nemám na mysli jazykový zmätok, ktorý vzniká vnášaním množstva anglických slov do našej materčiny. To je osobitná téma a tiež si zaslúži pozornosť. Mám na mysli politickú osočovaciu hantírku.

08.08.2021 10:00
debata (27)

Fašisti, liberáli a praví Slováci

Fašistami už nie sú tí, čo by radi videli návrat farskej republiky, ale aj tí, ktorí obhajujú očkovanie a obmedzenia pohybu (všimnite si, nepoužil som už celosvetovo zabehaný termín lockdown – ktorý si mimochodom náš vtedypremiér Matovič plietol s blackoutom, pamätáte sa, že?), aj tí, ktorí sa akosi viac angažujú za osobné slobody pre LGBT či slobodu rozhodovania sa o materstve, o ukončení vlastného života až po právo užívať si európske občianstvo alebo byť kritickými voči istej predstave národa – tak týmto sa udeľuje honosný titul liberálneho fašistu.

Ale to nie je zďaleka všetko: jedni chcú byť silou-mocou liberálnymi demokratmi a len tak z voleja stotožnia všetko demokratické a právne s liberálnou demokraciou, akoby sme my sociálni demokrati, ale aj poctiví kresťanskí demokrati boli akýmisi protiústavnými nezbedníkmi (dnes sa hovorí aj o „antisystémových“ stranách a hnutiach); druhí sa zasa bez ostychu stotožnia s národom, lebo len oni vedia, čo je jeho dobrom, a tí ostatní, čo si dobro predstavujú inak, sú hneď zradcami, a ak nie priam agentmi, tak nepochybne v službách cudzích mocností – ach tá americká veľvyslankyňa v tej prezidentskej záhrade, čo si má teda človek pomyslieť? A aj ten Kiska sa dakde stretol so Sorosom! Tým najpravejším Slovákom bude iste ten, kto poza hranice nechodí, ba ani na juh krajiny, veď by sa tam mohol stretnúť aj s nejakým Maďarom, alebo koho nikto nenavštevuje, či nanajvýš len Fero, čo nemá ani na poldeci v krčme a tak je isté, že neslúži ani americkým imperialistom, ani farma gigantom, ani bruselskej oligarchii.

Komunistická mentalita

Terminologická tvorivosť sa však ešte nevyčerpáva, my sme predsa národ rodených politológov. A to oddávna, ale nejdem sa rýpať vo vzdialenej minulosti, keď rozšírenie mandelinky bolo dielom imperialistickej zlovôle a nepohodlní slovenskí komunisti sa stali buržoáznymi nacionalistami a iní zasa trockistickými bunkami, a potom aj socializmov sme mali viacero, ten stalinský, potom ten s ľudskou tvárou a napokon ten reálny socializmus – ktorý sa za krátkych dvadsať rokov stal celkom nereálnym.

Naša politologická tvorivosť je síce bezhraničná, ale nie je to nevinná hra. Iste ste postrehli, že za každým onálepkovaním sa skrývajú tri presvedčenia: ja, a nie ten druhý, mám pravdu; ja, a nie ten druhý, som to pravé dobro; ja, a nie ten druhý, som ten správny Občan/Slovák.

Ale nedajme sa mýliť, jeho pohrobkovia v pozadí stále číhajú, a nielen to, mnohí si myslia, že sa vlastne reálne chopili moci až po nežnej revolúcii, veď so svojou „komunistickou mentalitou“ (veľký politologický objav našich najnovších dejín) ani inak nemohli. Komunistická mentalita musí byť nepochybne niečím mimoriadnym, keď dokázala vo svoj prospech zapriahnuť všetky sily neoliberalizmu, od Klausa cez privatizáciu po Washingtonský konsenzus: tí „Amíci“ si veru nikdy neuvedomili, že svetový kapitál sa vlastne dostal do spárov komunistickej mentality. A v tomto víťaznom ťažení Slovensko bolo stále premiantom (tiež skvelý politologický termín použitý už spomenutým vtedypremiérom Matovičom, keď sme dočasne víťazili nad covidom; dovtedy si pamätám, že to bol dobrý školák, lebo slovenčinárka na elektrotechnike mi často vravela, no ty teda nie si žiaden premiant…).

Autoritárstvo a iné sklony

Nepochybne skutočným premiantom bol ale „náš Vlado“, „Džuzberi“, ako ho volali tí k nemu chovajúci obdiv, alebo LenOn, ako zasa tí, ktorí s hrôzou prijímali fakt, že pravdu mohol mať vždy len on. Toto zápalisté prisvojovanie si politickej pravdy jednou osobou viedlo našu politickú tvorivosť k charakteristike výčinov premiéra Mečiara ako premene našej mladej demokracie na autoritatívny režim. A jeden žurnalista, aby mu dal aj slovenskú osobitosť, ho označil za mečiarizmus. (Mimochodom, toho sa ani Hlinka nedožil, veď žiadny „hlinkizmus“ sa – neviem prečo – v našej bohatej politologickej terminológii neudomácnil. Ba ani „dubčekizmus“, ostal nám len ten stále okydávaný pokus o socializmus s ľudskou tvárou…).

Autoritarizmus, ten nás straší stále. Tí, čo stelesňujú liberálnu demokraciu, sú stále v nepoľavujúcom napätí, že sa nám tu zasa nejaký autoritár chopí žezla tak ako Orbán v Maďarsku. Ba v našom diskurze (debaty v médiách a na sociálnych sieťach) sa zasa objavujú aj veľké koncepty filozofie slovenských dejín: tá vraj dokazuje inklináciu nášho národa k autoritárstvu a totalite: v nadväznosti na geniálne sociologické koncepty, ktoré v 90. rokoch zistili, že tam, kde volili hlinkovcov, volili aj mečiarovcov, ba potom aj ficovcov a teraz tam dominuje Pelle. Čo iné by mohlo viesť týchto ľudí k výberu takýchto strán, ak nie sklony k „silným lídrom“, k vodcovstvu a autorite? Čo by im bránilo vo voľbe tých najmúdrejších, najmodernejších a najsvetovejších strán (veď ich reprezentovali také osobnosti ako Gál, Čarnogurský, Dzurinda či Kiska – ak vynechám rad ďalších velikánov), ak nie zaostalosť a vrodené spiatočníctvo? Naša politologická tvorivosť je síce bezhraničná, ale nie je to nevinná hra. Iste ste postrehli, že za každým onálepkovaním sa skrývajú tri presvedčenia: ja, a nie ten druhý, mám pravdu; ja, a nie ten druhý, som to pravé dobro; ja, a nie ten druhý, som ten správny Občan/Slovák.

© Autorské práva vyhradené

27 debata chyba
Viac na túto tému: #jazyk #Vladimír Mečiar #liberál #osočovanie #fašista
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy