Afganský domček z kariet a čo môže nasledovať

Pýtame sa, prečo afganská armáda, do ktorej Amerika investovala desiatky miliárd dolárov na výcvik a výzbroj, za týždeň prestala existovať? Prečo kandidát na nemeckého kancelára Armin Laschet hovorí o najväčšom fiasku NATO od jeho vzniku? Ako hovorí bonmot, vojak bojuje buď za myšlienku, za vodcu alebo za peniaze. A nič z toho tu nebolo.

19.08.2021 10:00
debata (8)

Vodcovia

Taliban bol v 90. rokoch hnutím jedného národa – Paštunov. Proti nemu stálo ozbrojené hnutie Tadžikov, vedené hrdinom protisovietskeho odboja Ahmadom Šáhom Masúdom, ktoré ovládalo tri severovýchodné provincie. Boli tu rešpektovaní tadžickí vodcovia Burhanuddin Rabbání a Ismail Chán i uzbecký vodca Dóstum. Bol tu silný odpor šiitských Hazarov, vyvolaný vraždou ich vodcu Aliho Mazarího a následnou genocídou proti nim.

Dnes tu nič z toho nie je. Hazarskí vodcovia Mohakik, Chalílí a Dániš kolaborovali so západnými okupantmi a vzájomne sa neznášajú. Tadžickí vodcovia Abdulláh a Kanúní kolaborovali so Západom a teraz s Talibanom, a tiež sa nemajú radi. Ismail Chán je už starý a zajal ho Taliban, Atta Mohamad Núr ušiel a je rukojemníkom Uzbekistanu. Starnúceho komunistického feudála Dóstuma už nemajú radi ani vlastní Uzbekovia.

Myšlienka

Jedinou konkurencieschopnou myšlienkou voči islamizmu na Blízkom východe je nacionalizmus. Jeho náznaky sa prejavovali u miestnych Tadžikov. Zatiaľ čo u Paštunov mal najväčšie sympatie Taliban, tadžickí politici mali v domovských regiónoch silnú podporu. Američania ale vybudovali klientsky štát, kde vládna moc nesmela byť od nich nezávislá, preto bol nacionalizmus zakázaný. Vyhovovalo im, že prezidentom bol paštunský politik Ašraf Ghaní, ktorý nemal podporu ľudu. Vyhovovalo to aj Talibanu, ktorý zariadil, aby okresy pod jeho kontrolou v roku 2014 „jednohlasne volili“ Ghaního.

USA urobili všetko pre to, aby sa v rokoch 2014 a 2019 nestal prezidentom tadžický kandidát Abdulláh Abdulláh. Po volebnom pate v roku 2014 ešte Abdulláhovi aspoň vymysleli neexistujúci post premiéra. Ale keď sa po pate v roku 2019 obidvaja vyhlásili za prezidentov, vládna moc sa v podstate rozpadla a zostali po nej len siete korupčných a klientelistických väzieb. Atta Mohamed Núr a Ismail Chán, najväčší vojvodcovia Severnej aliancie z roku 2001, ktorí ako guvernéri urobili z Mazár-e-Šarífu a Herátu prekvitajúce mestá, boli odvolaní. Prvý už v roku 2005, druhý v roku 2018, keď začal hovoriť o tadžickom separatizme a chcel Ghaního vyzvať v prezidentských voľbách.

Zatiaľ čo tadžický nacionalizmus bol eliminovaný, ten hazarský bol ignorovaný. Hazari boli a sú diskriminovaní kvôli svojej šiitskej viere i mongoloidnej rase. Preto bolo dôležité, aby mali vlastné provincie a nežili ako menšina v susedných. Tvoria asi šestinu obyvateľov krajiny, ale pred okupáciou mali len jedinú provinciu Bámján a požadovali ďalších päť až šesť. Po vzniku provincie Daikondi v roku 2004 boli ale ich ďalšie požiadavky ignorované.

Afganci mali takú motiváciu, že partizánskou metódou boja z krajiny vyhnali armádu superveľmoci, Sovietskeho zväzu. Američania v snahe vytvoriť z Afgancov národ a z vojakov národnú armádu ju budovali tak, že dôstojníci a vojaci slúžili na opačnom konci krajiny. Nemali tak miestnu znalosť a podporu, neovládali jazyk a obyvateľstvo ich často považovalo za okupantov. Akú mali mať títo vojaci motiváciu, aby položili svoje životy za často nepriateľské národy a kmene? Podobne ako v júni 2014 v severnom Iraku sa takáto dobre vyzbrojená a vycvičená armáda rozsypala ako domček z kariet, prenechajúc Talibanu dokonalé zbraňové systémy.

Inou myšlienkou, konkurujúcou islamizmu, mohol byť progresivizmus, predstavovaný technickým, ekonomickým a vzdelanostným pokrokom a právami žien. Lenže tento vychádzal z napodobňovania západných vzorov. S odchodom západných vojsk a mimovládnych organizácií sa obyvatelia miest ocitli dezorientovaní a zradení. Vo vykorenených ľuďoch, ktorí boli už desaťročie „uväznení“ vo veľkomestách a ako „kolaboranti“ nemohli navštíviť rodné okresy ovládané Talibanom, prevládla túžba ujsť.

Peniaze

Západ vybudoval Afganistan ako ekonomicky neudržateľnú krajinu. Afganci, žijúci počas sovietskej okupácie v pakistanskom a iránskom exile, neboli zvyknutí platiť dane. Štát tak nemal príjmy a politici v predvolebných kampaniach miesto hľadania zdrojov kritizovali medzinárodných donorov, že investujú nesprávne. Kde mal štátny rozpočet po odchode Američanov nabrať 4,5 miliardy dolárov ročne len na armádu?

Medzinárodné spoločenstvo, ktoré potrebovalo desaťtisíce spoľahlivých asistentov a tlmočníkov s platmi mnohonásobne prevyšujúcimi tradičné príjmy, zdeformovalo trh práce a vytvorilo klientske siete, keď z jedného tlmočníckeho platu žila široká rodina s desiatkami príslušníkov. Keď v roku 2014 začali vládne i mimovládne agentúry odchádzať, vzrástla nezamestnanosť.

V tej dobe sa ponúkol Taliban ako najväčší zamestnávateľ v krajine. Táto pôvodne etnická paštunská ideologická organizácia vyrástla na pestovaní maku a obchode s ópiom a heroínom na mafiánsku štruktúru s miliardovým obratom, ktorá sa uchytila po celej krajine. Poľnohospodárom poskytla na mak výhodné pôžičky, priekupníci mali vyššie príjmy než v iných odvetviach, bojovníci dostávali plat, na rozdiel od armádnych vojakov.

V okresoch, ktoré ovládal, vyberal revolučnú daň: od stavbárov za stavbu ciest a telekomunikačných antén, od dopravcov za prejazd kamiónov, od poľnohospodárov z pôdy, od (často čínskych) ťažobných spoločností za koncesie. V poslednej dobe sa novým zdrojom príjmov stal zber divo rastúceho chvojníka (ephedra), z ktorého sa vyrába kryštalický metamfetamín.

Slabinou afganskej armády bola logistika. Vojaci, ktorým už niekoľkýkrát vypadli dodávky streliva, potravín a platov, boli frustrovaní. Nedôverovali svojim veliteľom, ktorí neboli menovaní na základe schopností, ale boli často dosadení svojimi známymi z Kábulu. Hazarských dôstojníkov a vojakov ostatní ponižovali. Vojaci strácali motiváciu bojovať. Navyše sa tu šíril obrovský strach. Mnohí na sociálnych sieťach videli, ako vláde lojálne špeciálne jednotky, ktoré v Kandaháre bojovali do posledného náboja, Taliban nemilosrdne povraždil. Aj preto bol pre nich útek jediným riešením.

Bude Taliban rovnaký, či iný ako pred 20 rokmi?

Je zbytočné dnes nad touto otázkou špekulovať. Mnohí zdôrazňujú jeho „liberálnu“ tvár, ktorú zosobňuje podpredseda mulla Baradar. Lenže prianie môže byť otcom myšlienky. Taliban potrebuje získať medzinárodné uznanie, preto volá úradníkov i ženy späť do práce, dovolí každému odchod z krajiny. Zbaví sa tak opozície a nezašpiní si pri tom ruky.

Lenže on predstavuje revolúciu. Radikálna mladá generácia na čele s podpredsedami mullom Mohamedom Jakúbom a Siradžuddinom Hakkáním – synmi mullu Omara a Džalaluddina Hakkáního, zakladateľov Talibanu a Hakkáního siete, sa len ťažko uspokojí s kompromismi a vôbec ju nezaujíma postoj vonkajšieho sveta. Ak sa stará generácia neprispôsobí, môže byť hodená cez palubu.

Nemali by sme si sľubovať, že súčasný Taliban je iný ako ten minulý. Naopak, vojenské víťazstvo Talibanu nad dobre vyzbrojenou afganskou armádou je obrovskou vzpruhou pre rôzne extrémistické hnutia na Blízkom východe, ale aj medzi imigrantskou populáciou v Európe, že práve im patrí budúcnosť.

Pomôžme si príkladom z iránskej revolúcie, ktorá vo februári 1979 zvrhla cisára Rezá Pahlavího. Tiež nebola od začiatku radikálne islamistická. Premenila sa v ňu až postupne, cez niekoľko míľnikov: zamietnutie vládneho návrhu demokratickej ústavy v júni 1979, odstúpenie liberálneho premiéra Bazargána v novembri 1979, schválenie islamskej ústavy v decembri 1979, ktorá udelila najvyššiemu vodcovi Chomejnímu nesmierne široké právomoci, a napokon odstránenie liberálneho prezidenta Banisadra v júni 1981. Chomejní, ak si chcel udržať moc, musel ísť s prúdom. Trvalo viac než dva roky, než revolúcia odkryla svoju pravú tvár.

Mnohí žijú v nádeji, že Talibanu v jeho radikálnosti zabráni to, že niektorí sekulárni tadžickí velitelia a politici prešli na jeho stranu. Vďaka nim ovládol najprv sever krajiny, a až potom svoje paštunské bašty na juhu. Zase to môže byť zbožné prianie. Spomeňme si, ako sa Islamský štát rozšíril v júni 2014 v Iraku. Jeho hlavnú vojenskú silu tvorila Armáda mužov rádu Nakšbandí pod vedením poľného maršala al-Dúrího, viceprezidenta Saddáma Husajna. Títo socialisti, nacionalisti a súfisti získali významné posty vrátane guvernérov provincií. Potom s nimi ale ISIL zatočil a na jeho ideológiu nemali žiadny vplyv. Revolúcia proste požiera vlastné deti.

Nemali by sme si sľubovať, že súčasný Taliban je iný ako ten minulý. Naopak, vojenské víťazstvo Talibanu nad dobre vyzbrojenou afganskou armádou je obrovskou vzpruhou pre rôzne extrémistické hnutia na Blízkom východe, ale aj medzi imigrantskou populáciou v Európe, že práve im patrí budúcnosť.

Ako by sme sa mali zachovať?

Víťazstvom Talibanu sa Afganistan dostáva do sféry vplyvu orientálnych despocií: Číny, Saudskej Arábie a Ruska.

Čína je bohatá superveľmoc, ktorá financuje výstavbu infraštruktúry a je v jej záujme, aby sa existujúce vlády udržali čo najdlhšie pri moci a slúžili jej. Svoje klientske krajiny si privinie do svojej náruče vábivých a ťažko splatných pôžičiek. Za to chce na oplátku dve veci: stály prísun nerastných surovín a dištancovať sa od moslimských povstalcov v Ujgursku. Ak bude treba, rada príde „na pozvanie“ vlády a potlačí rebelov proti Talibanu.

Rusko má efektívne správanie chudobnej veľmoci. Po celom svete hľadá mocenské vákuum (viď Sýria, Ukrajina, Venezuela) a šikovne sa tam etabluje. Po každom nechcenom zbombardovaní afganskej dediny americkým letectvom tam napochodovali ruskí agenti a získavali spojencov. Preto má s Talibanom slušné vzťahy. Súčasne však bude svojou vojenskou prítomnosťou brániť rozširovaniu islamistov do postsovietskeho priestoru. Bude usilovať o bližšie pripútanie stredoázijských štátov: o integráciu Tadžikistanu do Eurázijskej ekonomickej únie a urýchlenie prístupového procesu Uzbekistanu, o vstup Turkmenistanu do Spoločenstva nezávislých štátov a o oslabenie väzieb stredoázijských štátov na Turkickú radu.

Saudská Arábia je veľmoc s extrémistickou ideológiou, ktorá vyváža islamizmus do celého sveta. Jej poddaní a poddaní s ňou spriaznených monarchií tvorili významnú časť sponzorov Talibanu. Správa sa pragmaticky. V roku 1979, keď porazila wahábitské povstanie v Mekke, dohodla sa s extrémistami, že keď oni dajú doma pokoj, štát ich podporí pri vývoze ich ideológie. Podobne pragmaticky sa Saudskoarabi i Pakistan zriekli podpory moslimských Ujgurov, lebo chceli partnerstvo Číny. Saudskoarabi tak môžu nepohodlných extrémistov a ich finančné toky presmerovať do Afganistanu, zatiaľ čo oni sa nebudú javiť ako krajina vyvážajúca extrémizmus.

Západ svojím odchodom stráca priame väzby na strednú Áziu a výrazne prehráva s Čínou jedno kolo súťaže o Euráziu. V budúcnosti sa bude môcť spoľahnúť len na regionálne mocnosti – Pakistan, Irán, Turecko a Rusko. Súčasne sa dá predpokladať, že región Veľkého Blízkeho východu, od Maroka po Kirgizsko, sa bude kvôli ekologickým, demografickým, ideologickým a sociálnym problémom ešte niekoľko generácií zmietať v nestabilite, ktorú nevylieči ani Západ, ani Čína. Hľadať stabilitu mimo Turecka, Iránu a Pakistanu bude nesmierne ťažké.

Aj preto bude nutné zlepšiť vzťahy s Tureckom a udržať ho v NATO. Bude treba čo najskôr obnoviť jadrovú dohodu s Iránom a zlepšiť s ním hospodárske a politické vzťahy. Pakistan sa spojenectvom USA s Indiou v ostatnom desaťročí cíti „hodený cez palubu“. Súčasne ho jeho dieťa, Taliban, dnes už môže efektívne vydierať. Preto nadväzuje ešte užšie vzťahy s Čínou. Západ bude musieť Pakistan znovuobjaviť a motivovať ho k spolupráci. Bez vydierania, ktorého sme svedkami dnes.

Je možné, že sa s útekom jednotiek afganskej armády do Uzbekistanu, vrátane skúsených vojvodcov Attu Mohameda Núra a Abdula Rašída Dóstuma, po čase vytvorí odboj proti Talibanu, ktorým sa Rusko bude snažiť upútať energiu Talibanu doma, aby sa nerozširoval k susedom. Je možné, že sa po budúcich čistkách Talibanu pripoja k odboju aj ľudia, ktorí sa nedávno k Talibanu pridali. Po úteku státisícov ľudí z Afganistanu a vďaka únave obyvateľstva zo 42 rokov bojov však takéto hnutie nebude mať šancu dobyť celú krajinu.

Môže však časom získať podporu obyvateľstva na severe a vytvoriť tak separatistické hnutie, nadväzujúce na Severnú alianciu z roku 2001. Pre Západ je to šanca, že sa severný Afganistan časom zbaví extrémistov, ktorí ohrozujú náš moderný spôsob života a ideologicky pôsobia aj na moslimské menšiny v Európe. V tomto môžu byť ciele Západu a Ruska na porážku extrémistov podobné a odporujúce záujmom Číny, ktorá sa stále viac snaží o globálnu hegemóniu. Ak takéto hnutie odporu vznikne, Západ by ho mal rozhodne podporiť výcvikom bojovníkov, dodávkami zbraní i podporou tadžických, uzbeckých a hazarských opozičných politikov a intelektuálov. Aby však Čína nemohla Talibanu poskytnúť „bratskú pomoc“, ako to urobilo Rusko v roku 2015 v Sýrii, je veľmi dôležité, aby Taliban nezískal široké medzinárodné uznanie a najmä kreslo v OSN. Doteraz mal čas Taliban, teraz máme čas my.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #Afganistan #Taliban
Flowers