Nebudem sa venovať tomu, kto má pravdu, lebo 20 rokov v Afganistane je aj o slobode, ľudských právach, aj o ich zneužívaní; ale aj o krutej vláde feudálnych žoldnierov so samopalmi v ruke, jazdiacich na terénnych toyotách, zotročujúcich dievčatá, ženy, meniac ich na sexuálne služobníčky alebo obchodný artikel; meniacich obyvateľov dedín aj miest na nevoľníkov či detských bojovníkov.
Teror a nie islamské právo
Aké je teda poučenie z Afganistanu, kladú si otázku obe strany. Nuž žiadne, lebo svet nás ešte mnohokrát postaví pred zásadnú dilemu: môže spoločenstvo, ktoré prijalo Chartu OSN, Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach a o zločinoch proti ľudskosti nereagovať na také uplatňovanie moci, ktoré vraždí, znásilňuje, mučí, prinucuje, vylučuje, vyháňa a nanucuje spôsob života na základe násilia a svojvôle? Lebo mýli sa ten, kto si myslí, že Taliban sa bude striktne držať „islamského práva“. Nie, nebude: kto nemá nad sebou nezávislú kontrolu a súdnu moc, si akékoľvek práva aj etické normy vyloží a použije podľa svojich potrieb. Bude vládnuť terorom! Teda ešte raz: ako sa má ten svet, ktorý si kladie za svoju povinnosť dodržiavať normy ľudskosti, postaviť proti brutálnej neľudskosti?
Štátna suverenita?
Áno, stále počujem hlasy, ktoré vždy a všade stavajú nad normy humanity štátnu suverenitu. A znejú tak často aj z dobrého dôvodu: aby sa pod zámienkou ochrany základných práv nepresadzovali geopolitické záujmy iných štátov. Lenže v prípade Afganistanu ide veľmi málo o „štát“ v tom zmysle, ako ho chápeme my, aj Charta OSN; a teda aj pojem „suverenity“ je veľmi pochybný.
Taliban ani štát nechce, chce islamský kalifát. Inými slovami – nechce občanov ani ich suverenitu. Chce poddaných. Štát tu neexistuje ani v zmysle pevného teritoriálneho vymedzenia (také existuje len na medzinárodných mapách, ale nie v realite): tu sú kmeňové vzťahy a ranofeudálne formy vládnutia (ako u nás v čase lúpeživých rytierov, ale vybavených samopalmi, mínometmi a tereňákmi…). To, čo vládne, sú vazalské vzťahy. Tie sú na rozdiel od občianskych slobôd a práv zrozumiteľné aj Talibanu. Ale aj iným štátom, ktoré sa principiálne riadia iba geopolitikou. A tak za krátku dobu zistíme, že Pakistan, Irán, Turecko, Rusko, Saudskoarabi, ale aj Čína sa budú o vazalský vzťah s Talibanom usilovať. A kto neuspeje, bude krajinu deliť – kmeňovo, sektársky, teritoriálne… Žiadna „suverenita“ v zmysle európskych noriem prijatých po I. svetovej vojne (rozpad monarchií) a celosvetovo po tej druhej svetovej – tu neexistuje.
Nástup ideológie univerzálneho islamského kalifátu nie je nejakou akademickou rozpravou, je reálnou vojnou naprieč Afrikou. Nie pred USA, ale pred Európou stojí otázka, kde a kedy intervenovať. Odchod Američanov z Afganistanu je výzvou pre Európu, že sa musí o seba postarať sama. To je hádam jediné poučenie z Afganistanu.
Mimochodom, ani v Pakistane, Sýrii, Iraku, Libanone a desiatke ďalších stredovýchodných krajín… Preto neobstojí tvrdenie, že „Západ“ vnucuje „iným civilizáciám“ svoje hodnoty a poriadok. Lebo svet je v stálom pohybe, je stále pretváraný expanziami a striedaniami nielen vládcov, ale aj foriem moci. Ich tvorba sa nezastavila, naopak, je priam variacim sa kotlom. Režim Talibanu nie je nejakým „pôvodným civilizačným poriadkom“, je úsilím nastoliť nadvládu: v tomto prípade kmeňovej, paštunskej dominancie a „islamské právo“ je iba ideológiou na ospravedlnenie tejto nadvlády.
Feudálna vojna
Ibaže Taliban je len lokálnym prípadom: v strede pozornosti kvôli peripetiám už so sovietskou mocou, potom prvým viditeľným nastolením brutálnej feudálno-islamskej moci a napokon bol predmetom americkej intervencie po šokujúcej deštrukcii pýchy New Yorku. Len pred krátkym časom sme zažili nevídanú expanziu ďalšieho kalifátu, Islamského štátu. Je to tá istá idea: feudálna forma nadvlády, ktorej podstatou je nevoľníctvo a otroctvo, osobná nadvláda prostredníctvom náboženských noriem.
Tento model moci sa šíri naprieč Afrikou. (Na západe cez Mali, Niger, Kamerun, Benin, Burkinu Faso, Pobrežie Slonoviny, Senegal, Čad, Mauretániu a Nigériu, na východe od Somálska cez Keňu, Sudán, Tanzániu po Mozambik… ) Je formou expanzie mnohých arabských emirátov, monarchií, kalifátov a iránskej teokracie. Násilne nastoľuje novú formu feudálnej vlády v kmeňovo „rozfrckanej“ Afrike. Nepozná „štátne“ hranice a nijakú „suverenitu“.
Tento nástup ideológie univerzálneho islamského kalifátu nie je nejakou akademickou rozpravou, je reálnou vojnou naprieč Afrikou. Na zbrzdenie tejto sily nestačia malé kontingenty francúzskej armády operujúcej v okrajovej časti Mali. Táto vojna spustí v Afrike a z Afriky nové sťahovanie národov. Z jeden a pol miliardovej Afriky! Len okrajovo sa táto vlna dotkne USA, ale podstatne Európy! Pomôžeme udržať africkým krajinám štátnu suverenitu a občianske práva, alebo ich necháme napospas feudálnej dobyvačnej vlne, ktorá z polovice Afriky spraví nevoľníkov a tá druhá spustí sťahovanie národov, aké svet ešte nepoznal? Nie pred USA, ale pred Európou stojí otázka, kde a kedy intervenovať. Odchod Američanov z Afganistanu je výzvou pre Európu, že sa musí o seba postarať sama. To je hádam jediné poučenie z Afganistanu.