Afganské lekcie

Britský politický filozof John Gray v knihe Al-Kajdá a čo to znamená byť moderný už v roku 2003 napísal: „Americká hegemónia sa môže ukázať rovnako – alebo ešte viac – pominuteľná ako kedysi bola britská. Svet napokon Pax Americana neprijme, pretože bude vzdorovať zavedeniu amerických hodnôt… Mimo amerických brehov nikto neakceptuje názor, že Amerika je vzorom univerzálnej civilizácie… V nestálej zmesi geopolitických výpočtov a mesiášskeho nadšenia, ktorá teraz utvára americkú zahraničnú politiku, to nie je americká reálpolitika, čomu svet zo všetkého najviac odporuje. Je to americký univerzalizmus.“

Správnosť tejto jasnozrivej analýzy spred 18 rokov potvrdil neslávny koniec amerického angažovania sa v Afganistane. Potvrdil ju nepriamo aj jeden z vodcov Talibanu Muhammad Arif Mustafa, keď v deň obsadenia Kábulu pre CNN povedal: „Mudžahídi raz zvíťazia a islamské právo nebude už len v Afganistane, ale po celom svete. Neponáhľame sa. Veríme, že to raz príde.“

Univerzalistický mýtus

Predstava, že nám Európanom bude ktosi zvonku alebo zvnútra nanucovať islamské právo, je odpudivá. Ak však odmietame prijať tento wahhábistický univerzalizmus ako čosi úplne cudzie našej kultúre, mali by sme nabudúce viac odolávať pokušeniu s moralistickým pátosom štátom z iných kútov sveta nanucovať ten náš, západniarsky univerzalizmus. Čo ako ho mnohí úprimne pokladajú za vyvrcholenie svetových dejín.

Gray ukazuje, že keď sa zrútil Sovietsky zväz s jeho univerzalistickou predstavou najlepšieho možného sveta beztriednej spoločnosti, ktorú je oprávnený presadzovať aj za použitia násilia doma i v zahraničí, nastúpila fukuyamovská predstava, že demokratický kapitalizmus amerického strihu predstavuje univerzálny model modernej spoločnosti, ktorého osudom je zaplaviť celý svet.

Tento mýtus ovládol nielen americké, ale aj európske elity. Úspech, i keď v niečom relatívny, pri integrácii postkomunistických štátov do EÚ a NATO posilnil ilúziu, že keď si zvyšok sveta osvojí vedu a stane sa moderným, bude prebrať aj západný spôsob organizácie spoločnosti s jej osvietenstvom, sekulárnym štátom, demokraciou a chápaním ľudských práv. A že Západ tomuto procesu má aktívne pomáhať s využitím svojej mediálnej, ekonomickej a vojenskej sily. Bez zohľadnenia tohto mýtu nie je možné produktívne analyzovať výsledky a dôsledky 20-ročného diania v Afganistane a vyvodzovať relevantné závery pre budúce správanie štátov euroatlantického spoločenstva v dramaticky sa meniacom svete.

Stáli tie životy za to?

Keďže sa hlásime k humanizmu ako základu európskej civilizácie a ochranu ľudských práv pokladáme za hlavný pilier nášho politického svetonázoru, záver je jasný: bilanciu angažovanosti USA, nášho spojenca v NATO, i našej slovenskej angažovanosti v Afganistane z hľadiska jej prínosov, nezdarov a prehier by sme v prvom rade mali robiť cez prizmu počtu obetí, hlavne civilistov.

V záplave komentárov mi chýba nastoľovanie otázky, či to, čo sa v tej nešťastnej krajine prihodilo od roku 2001, naozaj z pohľadu našich bezpečnostných a iných záujmov stálo za životy minimálne 71-tisíc civilistov vrátane detí, za životy 66-tisíc príslušníkov afganských bezpečnostných zložiek, 51-tisíc bojovníkov Talibanu, 2 448 príslušníkov americkej armády a 3 816 kontraktorov, 1 144 vojakov iných štátov NATO, 444 humanitárnych pracovníkov a 72 novinárov.

To by malo byť predmetom ešte väčšej pozornosti než analýzy, aké chybné politické a vojenské rozhodnutia sa kedy urobili, alebo prečo sa v Afganistane minulo 1,93 bilióna eur s takým šokujúcim výsledkom, prečo najväčšia demokracia na svete nemala kontrolné mechanizmy schopné zavčasu odhaliť a účinne sankcionovať obrovský rozsah plytvania verejnými zdrojmi, finančných machinácií a korupcie, ako to zdokumentoval špeciálny úrad pod skratkou SIGAR zriadený Kongresom USA.

Škodoradosť nie je namieste

Všetky slovenské vlády mali v programe zakotvené úzke spojenectvo s USA a spoluprácu v rámci NATO. Od dvoch Dzurinových cez tri Ficove, Radičovej, Pellegriniho, Matovičovu až po Hegerovu sa angažovali v Afganistane. Preto nie je namieste škodoradostne sa „vytešovať“ nad tým, akú blamáž USA utrpeli. Škodoradosť je nepatričná aj kvôli 4 300 slovenským vojakom, ktorí v Afganistane so všetkými rizikami obetavo slúžili, pričom traja zahynuli a viacerí utrpeli ťažké zranenia s dlhodobými následkami.

Spoločenstvo, ku ktorému patríme – NATO aj EÚ – by malo využiť fiasko v Afganistane na to, aby sme sa konečne kriticky zamysleli nad výsledkami nášho medzinárodnopo­litického angažovania za ostatných 20 rokov, aby sme priznali chyby, ktoré sme napáchali aj v Iraku, Líbyi, Sýrii a inde.

A aby sme si z toho vzali ponaučenie, že nie všetko sa dá exportovať a presadiť silou – demokracia určite nie, že zvonku importované a financované politické modely a politickí „lídri“ nemajú ani dlhú životnosť, ani spoľahlivosť. A najmä by sme sa konečne mali zbaviť svojej arogancie a pocitu nadradenosti a prestať poučovať iných a meniť celý svet na svoj obraz, aj keď nás o to nikto nežiada. V takejto diskusii by Slovensko určite malo čo povedať.