Červený „comeback“
Asi neexistuje slovo, ktoré by bolo v ostatných rokoch s európskou sociálnou demokraciou spojené viac, ako kríza. Všetci, ktorí tento politický príbeh sledujeme istý čas, jeho diagnózu poznáme už naspamäť: rozpad tradičnej voličskej koalície na čoraz nezlučiteľnejšie svety, s inými kultúrnymi vzorcami, jazykom, hodnotami, neoliberálne 90. roky a tretie cesty, globalizácia, flexibilizácia, prekarizácia a pocit, že červení v tom ľudí nechali samých. Dahrendorfov koniec sociálnodemokratického storočia opakovane potvrdzovaný ďalšími a ďalšími voľbami. Nemecká SPD bola predurčená byť prototypom tohto trendu: tradičná, ťažkopádna, dôsledne neradikálna, dlhými rokmi vlády opotrebovaná strana, ktorej mnohí predpovedali pomalý, ale istý odchod do histórie. Dnes šokujúco atakuje volebné víťazstvo.
Šokujúco, pretože tento červený „comeback“ akoby popieral dva zákony politického divadla, čo sa týka formy aj obsahu, na ktorých najneskôr od zvolenia Donalda Trumpa a presunu politického súboja na siete panuje široká zhoda. Ľudí vraj dnes nezaujmete programami, reformami, riešeniami, ktoré im postupne zlepšujú život. Bez ukričanej agresivity a urážania súperov alebo bez infantilnosti, alebo extravagantnosti najrôznejšieho druhu dnes vraj na sieti nemáte šancu. A už vôbec nie, ak neprichádzate aspoň s akousi programovou bombou, revolučnou zmenou, ktorá svojou radikálnosťou nadchne jedných a dvíha zo stoličiek druhých.
Ľudí vraj dnes nezaujmete riešeniami, ktoré im postupne zlepšujú život. Bez ukričanej agresivity a urážania súperov alebo bez infantilnosti, alebo extravagantnosti najrôznejšieho druhu dnes vraj na sieti nemáte šancu. Nemecká SPD a jej kandidát sú však zrkadlovým protikladom týchto mantier.
Nemecká SPD a jej kandidát sú však zrkadlovým protikladom týchto mantier. Seriózna nuda na druhú – ak prijmeme túto logiku dnešného politického on-line sveta. Ak sa teda trendy potvrdia a z rastúcich prieskumov bude nedajbože volebný triumf, bude treba zaručené recepty na volebný úspech prehodnotiť.
Nudný patrón
Iste, SPD rastie aj pre okolnosti, ktoré nie sú v jej rukách, najmä pre do očí bijúcu slabosť súperov. Je skoro isté, že s kandidátom CDU/CSU M. Söderom by to dnes bola úplne iná, pre SPD a Olafa Scholza podstatne ťažšia hra. SPD však boduje preto, lebo v nastavených siločiarach súboja robí všetko tak, ako má. V obsahu aj dramaturgii.
Predovšetkým nominovala kandidáta, ktorý jednak vďaka pozícii vicekancelára a ministra financií o hlavu prevyšuje svojich súperov v miere pripravenosti na post kancelára. Ale rovnako len vďaka svojej vládnej pozícii môže stelesňovať tú kľúčovú kvalitu, ktorú strana nepoznala od čias Schrödera: imidž lídra, ktorý „to spraví“. Pretože na to má. Pretože to už robí – napríklad presadí minimálne zdanenie globálnych koncernov, pošle peniaze obciam a ľuďom zdevastovaným povodňami, kurzarbeitom či miliardami zachráni covidom atakovanú ekonomiku. Olaf Scholz je všetko, len nie radikál a nie je to žiadny ľudový politik so sympatiou Dubčeka či s hviezdnou rétorikou Obamu. Je to suchár, napokon severan. Nemusíte s ním ísť radi na pivo. Ale pokojne by ste mu zverili 80-miliónovú európsku veľmoc, najmä v neistých časoch, ktoré žijeme. Na rozdiel od jeho hlavných súperov, ktorí celkom zjavne nie sú pripravení nielen na „prime time“ súboja o kancelára, ale najmä na post samotný.
V tomto kontraste je základ obrovskej šance nemeckej sociálnej demokracie na návrat. A keďže v úplnom finále sa súboj ešte viac sústredí na osobnú voľbu kancelára, šance SPD vôbec nie sú malé. Scholza dnes za kancelára chce dvakrát viac Nemcov ako kandidátku zelených a dva a pol krát viac ako kandidáta CDU. A preto je kampaň SPD postavená dôsledne na jeho osobu. Nemci chcú po 16 rokoch Merkelovej zmenu. Ale nie príliš. Hlavne spoľahlivo a na istotu. To je ponuka Olafa Scholza.
Rýdzo sociálnodemokratický program
A potom program. Žiadne progresívno-konzervatívne konflikty, identity, tri záchody, kultúrne vojny ani vyvolávanie strachu z iných. Dôsledne a výlučne to, čo ľudí trápi naozaj a najviac: platy, dostupnejšie bývanie, isté dôchodky, samozrejme, klíma, ale sociálne spravodlivo a v prvom rade epochálna výzva zelenej premeny hospodárstva, 250 rokov fungujúceho na fosílnych zdrojoch – žiadna úloha pre politikov druhej ligy. A nad tým filozofia spoločnosti rešpektu – všetci vzájomne, ale najmä voči tým, „ktorí nebývajú v Berlíne či Mníchove a nemajú univerzitný diplom“. Rešpekt nielen v potlesku sestričkám, opatrovníkom, ale v platoch, istých úväzkoch, v dôstojnosti každodenného života. Len spoločnosť, kde jedni nepozerajú na druhých zhora alebo nevyvolávajú zo seba obavy, má šancu nerozpadnúť sa a rásť. To je program rýdzo sociálnodemokratický, nie krivá karikatúra „bruselskej sociálnej demokracie“, ktorou si niektorí na východ od Viedne ospravedlňujú svoje fašizoidné, s ľavicou nezlučiteľné úchylky.
Ak to v Nemecku vyjde, ponaučenie bude, že sa to dá aj inak. Samozrejme, že bez marketingu a divadla sa politika robiť nedá. Ale môže to byť marketing ako obal serióznej politiky riešení, ideovo jasne ukotvenej. Lebo tisíc agresívnych statusov bez riešení pomáha ľuďom pri platení účtov asi ako mŕtvemu bicykel.