Aj to dokazuje, že si vysoko vážia, paradoxne niekedy viac ako mnohí na Slovensku, kapitolu dejín, ktorou sa Slováci prihlásili k antihitlerovskej koalícii, k spoločnému boju za lepší a spravodlivejší svet v mieri.
Určite sa nedajú spochybňovať zásluhy Stredoslovákov v Povstaní, ktorí 61 dní húževnato odolávali vojenskej presile nemeckého wehrmachtu. Ale aj Bratislavčania môžu byť hrdí na statočné postoje svojich rodičov a starých rodičov pred 77 rokmi. V každom prípade tento zápas, ktorý mal nadobro zúčtovať s ľudáckym režimom a nacistickými okupantmi, sa politicky, hospodársky a do veľkej miery i po vojenskej stránke pripravoval práve v hlavnom meste.
V byte na Gajovej ulici, neďaleko sídla fašistickej vlády, bol v decembri 1943 uzavretý základný programový dokument SNP – Vianočná dohoda. Vtedy sa udialo čosi, čo bolo ešte pred niekoľkými mesiacmi ťažko predstaviteľné: na spoločnom postupe sa dohodli rozličné strany a skupiny, ku ktorým sa postupne pridávali ďalší antifašisti rôznych profesií, svetonázorov i politickej minulosti.
Slovenská republika má štátnych sviatkov a pamätných dní viac než dosť, ale iba 29. augusta prichádzajú do Banskej Bystrice oficiálne zahraničné delegácie a predstavitelia diplomatických misií z viac ako troch desiatok krajín. Aj to dokazuje, že si vysoko vážia, paradoxne niekedy viac ako mnohí na Slovensku, kapitolu dejín, ktorou sa Slováci prihlásili k antihitlerovskej koalícii.
Bodaj by politickí činitelia v zložitých spoločenských situáciách radšej hľadali cestu k sebe – v prospech celého Slovenska. Nevynímajúc ani riešenie problémov, ktoré prináša súčasná pandemická kríza.
Po tieto dni môžeme oficiálne a dôstojne oslavovať 29. august ako štátny sviatok, čo nebolo vždy samozrejmé. V minulosti sa názory na Povstanie často prehodnocovali, aj nesprávnym smerom. Po februári 1948 sa za pozitívne označovalo iba partizánske hnutie a hlavných organizátorov SNP súdili za tzv. buržoázny nacionalizmus. Potom sa preceňovala úloha komunistov.
Po novembri 1989 dostali v médiách široký priestor emigrantskí neoľudácki tiežhistorici, ktorí nachádzali podporu aj v časti širokej verejnosti. Najnovšie sa jednostranne vyzdvihuje rola povstaleckej armády, zrejme preto, aby sa tým prekryli zásluhy dnes neuznávaných politikov či neodškriepiteľná pomoc Sovietskeho zväzu.
Nepochybne, bez vlastenecky zmýšľajúcich dôstojníkov a vojakov by nebolo Povstania. Ale bez politickej, organizačnej prípravy na všetkých úrovniach – od miestnych revolučných národných výborov až po Slovenskú národnú radu, ktorá vyšla z ilegality, bez výrazných hospodárskych opatrení a premien v kultúrnej nadstavbe, by sa tu namiesto obnovenia demokracie uskutočnil iba vojenský puč, akých bolo v závere vojny v Európe niekoľko.
Tieto tendenčné hľadiská sa premietajú aj do návrhu ministerských úradníkov, aby sa naša vrcholná a najmodernejšia múzejná inštitúcia – Múzeum SNP – rozdelila a jej podstatná časť sa preradila pod rezort obrany. Pritom názory odborníkov, aj tých zo západného zahraničia, na ktorých sa inak často odvolávajú, sa absolútne ignorujú. Ak chcú Jaroslav Naď a Natália Milanová naozaj vytvoriť pre jeho prácu čo najlepšie podmienky, ako to deklarujú, mali by sadnúť za okrúhly stôl s ľuďmi, ktorí majú do toho čo hovoriť a majú im čo povedať. Tu platí, desaťkrát meraj a raz rež.
Po vypuknutí Povstania mnohí obyvatelia Bratislavy, ilegálni pracovníci, príslušníci pokrokovej elity národa, študenti, všetci sa ponáhľali tam, kde boli najviac potrební – do Banskej Bystrice. Nesmieme zabúdať ani na nich, ale najmä nie na to, aby sme odovzdávali stále platné myšlienky SNP mladej generácii.