Voľbu Maroša Žilinku však vychválili hádam všetky mimovládky ako kompetentného strážcu zákonnosti a napokon aj pani prezidentka mu dala požehnanie. Iba pripomínam, že aj Dobroslava Trnku navrhovala onoho času SDKÚ so slovami až posvätnej chvály, zdôrazňujúc jeho vojenskú disciplínu a neprepletenosť s temnými silami.
Nie „dobro“, ale zákonnosť
Áno, možno v pozadí prebieha tento boj. Ktorý dáva jedným oprávnenie kričať, že celý ten zápas proti korupcii, mafiánom a neoprávneným privilégiám oligarchov je len zneužívaním politickej moci súčasnou vládnou garnitúrou; a druhým zasa oprávnenie obviňovať, že sa generálny prokurátor pridal ku zlu, že teda nebojuje za to vždy chimérické a prázdne – ale obsedantne používané – zaklínadlo dobra. A keďže je teda už na tej strane „zla“, treba mu právomoci osekať tak, aby ho mohol spáchať čo najmenej.
Lenže čo a kde je „dobro“? Lebo naším najvyšším „dobrom“ v systémovom zmysle nie je Matovičova, Kollárova, Ficova, Kotlebova… predstava dobra, ale právny štát. To nie je fráza, ako to práve v tomto momente dokazuje spor o Žilinku.
Z pohľadu právneho štátu je tou najpodstatnejšou povinnosťou generálneho prokurátora stráženie zákonnosti. Aby sme to pochopili v ľudskom priemete: ochrana kohokoľvek pred nezákonným postupom štátu, v tomto prípade pred postupom orgánov činných v trestnom konaní. Ešte inak: ochraňovať čiekoľvek práva. Práve toto si musíme plasticky predstaviť pod pojmom stráženia zákonnosti. Generálny prokurátor musí konať, ak zistí nezákonnosť v činnosti štátnych orgánov, a určite razantne tam, kde ide o postup represívnych zložiek štátu.
Strážny pes zákonnosti
Vôbec nezáleží na tom, kto do ktorej „skupinky“ patrí, ale len na tom, či koná v súlade so zákonom. Áno, pochybnosti môžu byť aj o tom, či tak koná aj generálny prokurátor. Ale riešenie nie je v zrušení jeho právomoci byť strážnym psom ochrany práv v trestných postupoch, toho paragrafu, ktorý naraz vstúpil do vedomia verejnosti ako tristošesťdesiattrojka a ktorý tí, ktorým sa Žilinka stal nepohodlným, vykladajú ako jeho „supersilu“, nadprávo a tí tí nasprostastí ho prirovnávajú k Vyšinskému…
To, čo by mali poslanci urobiť, nie je zrušenie paragrafu 363, ale vytvorenie podmienky korekcie rozhodnutia generálneho prokurátora. Ak by totiž paragraf zrušili, berú GP právomoc ochrany práv občana, otvárajú priestor svojvoľnosti v postupoch vyšetrovania, represívna moc sa stane dominantná voči občanovi a občan vystavený svojvôli.
To, čo by mali poslanci urobiť, nie je zrušenie tohto paragrafu, ale vytvorenie podmienky korekcie rozhodnutia generálneho prokurátora. Ak by totiž paragraf zrušili, berú GP právomoc ochrany práv občana, otvárajú priestor svojvoľnosti v postupoch vyšetrovania, represívna moc sa stane dominantná voči občanovi a občan vystavený svojvôli.
Stráženie zákonnosti je oveľa dôležitejšie ako akákoľvek politická kampaň, aj tá proti korupcií, mafii či pohybu špinavých peňazí. Spomeňme si na desiatky filmov o tom, ako sa skupiny policajtov vo svätom rozhorčení pustili na vlastnú päsť do boja proti zločinu a za krátky čas sa ukázalo, ako sami skĺzli do pazúrov zločinu. Bojovať proti zločinu sa nesmie prostriedkami zločinu. Pretože potom sa zločincom stáva sama štátna moc, a občan je okamžite vystavený jej svojvôli a teroru. A práve na to má dohliadať generálny prokurátor. Obrať ho o túto právomoc je otvorením priestoru pre štátny zločin. V tomto zmysle je Žilinkova kritika avanturizmu, svojvoľnosti a nekompetentnosti politikov namieste. To, že to v tejto chvíli vyhovuje časti opozície aj istým biznisovým či mafiánskym skupinkám, nič nemení na tom, že dodržiavanie zákonnosti je dôležitejšie ako to, komu to v tejto chvíli hrá do karát.
Spory o zákonnosť
Pri ochrane zákonnosti nejde o otázku viny: Tá je v kompetencii súdov. Generálny prokurátor nemá hodnotiť dôkazy, ale zákonnosť ich získavania. Aj vinu treba dokázať zákonným spôsobom. Získavanie dôkazov nezákonným spôsobom je neprípustným porušením občianskych a ľudských práv. Vidíme, že môže vzniknúť spor aj o rozhodnutiach generálneho prokurátora.
Špeciálna prokuratúra na čele s Lipšicom má iný názor ako Žilinka. Aj tento spor je legitímny. Ale nedá sa riešiť zrušením právomocí generálneho prokurátora. Mali by sme vytvoriť systémový mechanizmus riešenia takýchto sporov. Inými slovami, v určitých situáciách umožniť korekciu rozhodnutia generálneho prokurátora. Poslanci by mali uzákoniť postup odvolania sa proti rozhodnutiu generálneho prokurátora podľa paragrafu 363, situácie či prípady, kedy je takéto odvolanie možné, kto sa môže odvolať a komu. Túto právomoc by mohol mať Najvyšší súd. Takéto riešenie je typické pre vyvážené a stabilné demokracie: všetky zložky moci sú vzájomne vybalansované.
To by bol krok vpred a nie avanturistické, účelové a agresívne zásahy do práv občana vedené len na základe oduševneného boja za „novú“ spravodlivosť. Nie kampaňovité postupy „úderiek za dobro“, ale premyslené úpravy výkonu štátnej moci. Aj na Generálnej prokuratúre.