(Ne)úcta k občanom a štátnosti

Štátne sviatky majú v demokratickej spoločnosti významnú funkciu - udržiavajú identitu občanov a ich spätosť so svojím štátom, posilňujú ich súdržnosť cez hlásenie sa k spoločným tradíciám, pestujú vlastenectvo založené na mimoriadnych výkonoch národného spoločenstva - skrátka, formujú úctu k vlastnej štátnosti a hrdosť na ňu.

07.09.2021 14:00
debata (36)

29. august a 1. september ako štátne sviatky, ktoré pripomínajú kladenie základov našej modernej slovenskej štátnosti, sú z tohto hľadiska veľmi dôležité.

Výhovorky na pandémiu neobstoja

Od ich zavedenia bývali vždy verejnosti otvorenými a verejnosťou obľúbenými sviatkami. 29. august sa stal najľudovejším štátnym sviatkom už od osláv 50. výročia SNP, kde si ho uctilo na prasknutie plné námestie v Banskej Bystrici. Jeho 75. výročie sa pripomenulo dokonca vojenskou prehliadkou. Pre ľudí, ktorí vždy radi chodili do areálu Múzea SNP, osobitne pre členov najmasovejšej spoločenskej organizácie – SZBP, bolo nepríjemnou sprchou, keď sa počet účastníkov na oficiálnej časti osláv tento rok obmedzil na 1 000.

Tradícia SNP nie je výlučne iba vojenská. Je to zároveň slovenská národná a súčasne európska tradícia antifašistickej rezistencie. Je to aj tradícia štátoprávna, ktorá sa najmenej vyzdvihuje a pestuje. Veď práve štátoprávny program SNP je základom dnešnej slovenskej štátnosti, veď práve povstalecká SNR je inštitucionálnym východiskom dnešného slovenského parlamentu.

Prvý september sa zapísal do povedomia slovenských občanov predovšetkým dňom otvorených dverí v NR SR. Ak si pozriete spravodajstvo v tomto denníku spred pár rokov, dočítate sa o tisícoch ľudí z celého Slovenska, ktorí od rána do neskorého popoludnia prúdili do parlamentu, aby si zvnútra pozreli tento chrám zastupiteľskej demokracie, stretli sa so svojimi volenými zástupcami, obrátili sa na nich so svojimi problémami a požiadavkami. Zrušenie Dňa otvorených dverí preto tiež vyvolalo neľúbosť.

Výhovorky na protiepidemické opatrenia neobstoja. Jednak preto, že čísla na konci leta neboli dramatické, a jednak preto, že tisíce ľudí s rúškami na tvárach sa na prelome augusta a septembra premávali v nákupných centrách a kontaktovali sa tvárou v tvár s obslužným personálom. 29. augusta bola ÚVZ povolená účasť 7 400 divákov na Zimnom štadióne O. Nepelu, kde sa konal medzištátny hokejový zápas. Na konci augusta sa konali Kremnické gagy, kde neboli žiadne obmedzenia účasti.

Nemožno sa preto čudovať návštevníkom oficiálnych osláv SNP v Banskej Bystrici, medzi ktorými som vďaka členstvu v bratislavskej organizácii SZPB mohol byť, že takmer unisono a s rozhorčením vyslovovali presvedčenie, že účasť sa obmedzila iba preto, aby piskot na adresu predstaviteľov štátu nebol ohlušujúci. Ešte šťastie, že im náladu svojím oduševneným vystúpením pozdvihol priamy účastník SNP 93-ročný Vladimír Strmeň.

Strmeňov odkaz

O neúcte k hlavnému sviatku modernej demokratickej slovenskej štátnosti, ktorým je deň vypuknutia SNP, však najviac svedčí to, že prvýkrát v histórii vláda SR neprispela na ústredné oslavy v Banskej Bystrici ani centom. Občania, aj keď nechceli, museli nadobudnúť dojem, že to bola detinská politická pomsta vedenia Ministerstva kultúry SR odbojnému vedeniu Múzea SNP, ktoré si dovolilo verejne sa postaviť proti škodlivému nápadu túto ikonickú inštitúciu národnej pamäti podriadiť ministerstvu obrany.

V. Strmeň v mene ešte žijúcich priamych účastníkov SNP predstaviteľov štátu poprosil o to isté, o čo žiada odborná múzejnícka komunita, SZBP, renomovaní historici a ďalší signatári petície za zachovanie Múzea SNP v pôsobnosti ministerstva kultúry: „aby zachovali Múzeum SNP v postavení samostatnej ústrednej celonárodnej inštitúcie“. Citujúc generála Teodora Šlajcharta, povedal, že „SZBP je srdcom odbojárov a Múzeum SNP ich rozumom“. V. Strmeň požiadal: „nerobte nás polovičných“.

Tradícia SNP predsa nie je výlučne a dominantne iba vojenská. Je to zároveň slovenská národná a súčasne európska tradícia antifašistickej rezistencie. Je to tradícia politická, založená na fakte, že v mene nadradeného národného záujmu boli schopné spolupracovať a tolerovať sa aj politické sily a osobnosti, ktoré zastávali rozličné až protikladné hodnoty a názory, predstavy o spoločnosti atď. Je to aj tradícia štátoprávna, ktorá sa najmenej vyzdvihuje a pestuje. Veď práve štátoprávny program SNP je základom dnešnej slovenskej štátnosti, veď práve povstalecká SNR je inštitucionálnym východiskom dnešného slovenského parlamentu. Úsilie o podriadenie ikonickej národnej pamäťovej inštitúcie, akou je Múzeum SNP, pod ministerstvo obrany je absolútnym nepochopením komplexnosti tradície SNP, ba jej popretím. Je to v konečnom dôsledku nahlodávanie nosnej tradície našej štátnosti a výraz neúcty k nej. Je to nahrávanie rôznym neoľudáckym prúdom vrátane tých fašizoidných, ktoré sa so schválením výročia vypuknutia SNP za štátny sviatok nikdy nezmierili.

Súčasťou štátnych sviatkov sú vystúpenia ústavných činiteľov, ktorí tak majú možnosť občanom ponúknuť pozitívnu emóciu spätosti so štátom a s jeho históriou. V ich vystúpeniach mi chýbali mená konkrétnych ľudí, ktorí vykonali historický čin nazývaný SNP. Najmä mladí ľudia by sa mohli a mali dozvedať, že prelomovú Vianočnú dohodu, ktorá viedla k vzniku SNR a k príprave povstania, podpísali Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, že veliteľmi povstaleckého vojska boli Ján Golian a Rudolf Viest, že predsedom povstaleckej SNR bol Vavro Šrobár, že frontové divadlo viedol Andrej Bagar.

© Autorské práva vyhradené

36 debata chyba
Viac na túto tému: #SNP #Deň Ústavy SR #štátne sviatky