Strašný zákon, ktorý odstraňoval Židov

Pred 80 rokmi bol prijatý Židovský kódex, rozsiahle vládne „Nariadenie o právnom postavení Židov“, ktoré vláda schválila na svojom zasadaní 9. septembra 1941 a do Slovenského zákonníka sa dostalo s poradovým číslom 198.

09.09.2021 14:00
22

Židovský kódex patrí k najznámejším (a vlastne k najsmutnejším) právnym normám z obdobia existencie Slovenskej republiky v období 1939 – 1945. V čase svojho vzniku patril k najtvrdším protižidovským právnym normám v Európe. Tvorcovia sa pri koncipovaní inšpirovali norimberskými zákonmi.

Na Slovensku odštartoval „riešenie židovskej otázky“ na rasovom princípe tým, že vo svojich prvých paragrafoch novo vymedzil pojem židovského obyvateľa. Kritérium vierovyznania odsunul bokom a ako Žida definoval každého, kto bol potomkom aspoň troch starých rodičov – Židov. Vymedzil aj pojem židovského miešanca.

Slovenská vláda prijala Židovský kódex v rámci svojich rozsiahlych právomocí, ktoré dostala necelý rok predtým od slovenského snemu, ktorý ju svojím zákonom 210/1910 Sl. z. poveril, aby v priebehu jedného roka urobila všetky potrebné kroky na urýchlenie arizačného procesu.

Zavŕšený proces vyraďovania zo života

Židovský kódex tvorilo spolu 270 paragrafov. Veľkú časť z nich predstavovali už predtým existujúce a platné právne normy.

Toto rozsiahle nariadenie vymedzilo spoločenské, občianske, náboženské a osobné práva židovských obyvateľov Slovenska a svojím spôsobom zavŕšilo proces vyraďovania židovských obyvateľov z politického, verejného a hospodárskeho života. Jeho najrozsiahlejšia časť sa týkala arizácií – t. j. riešenia majetkovoprávnych pomerov židovských obyvateľov. Inými slovami, riešili sa otázky prevodu židovského majetku do rúk kresťanov, respektíve Nežidov.

Podpis Tisa chýbal, ale čo nechýbalo, bola jeho silná protižidovská rétorika.

Na základe Židovského kódexu a následnej vyhlášky ministerstva vnútra z 18. septembra 1941 začali židovskí obyvatelia starší ako 6 rokov povinne nosiť na svojom odeve označenie v podobe žltej šesťramennej Dávidovej hviezdy. Židovský kódex uviedol do života zákaz uzatvárať zmiešané manželstvá, stratu volebného práva, zákaz vykonávať niektoré povolania, obmedzenie listového tajomstva, náboženského života, vzdelávania, zamestnávania, manipulácie s majetkom a jeho § 22 nariaďoval židovským obyvateľom vo veku od 16 do 60 rokov pracovnú povinnosť pod dozorom ministerstva vnútra. Pripomínam tento paragraf, lebo práve on sa stal symbolom vrcholiacej tragédie slovenských Židov a odvolávajúc sa naň – na pracovnú povinnosť Židov – začala slovenská vláda v poslednej tretine marca 1942 deportovať židovských obyvateľov z územia Slovenska.

Väčšine žiadostí o výnimku nevyhoveli

Pravdepodobne najkontroverznejšie reakcie vyvolával § 255 Židovského kódexu, ktorý umožňoval prezidentovi republiky za poplatok udeľovať čiastočné alebo úplné výnimky z ustanovení nariadenia.

Neustále sa vedú spory o tom, ako sa dostal tento paragraf do Židovského kódexu a koľko výnimiek prezident vlastne udelil. Kým prvá otázka zostáva stále otvorená, na druhú vieme dať pomerne presnú odpoveď. Chránených výnimkami bolo podľa dokumentov 1 111 Židov vrátane rodinných príslušníkov. Väčšinu žiadostí však prezidentská kancelária neriešila alebo zamietla.

Dovolím si však dodať, že otázka počtu udelených výnimiek je irelevantná a ustupuje do pozadia pred otázkou, prečo bolo vôbec treba výnimky udeľovať, prečo sa zrazu určitá skupina ľudí ocitla v pozícii neželaných obyvateľov štátu a pred kým a čím to vlastne mali výnimky hlavy štátu týchto ľudí chrániť.

Ústava nevyžadovala podpis prezidenta

Pod vládnym nariadením č. 198/1941 Sl. z. nefiguruje podpis prezidenta republiky, čo apologéti Jozefa Tisa a vojnovej Slovenskej republiky často interpretujú ako prejav jeho nesúhlasu so Židovským kódexom a s nastoleným kurzom „riešenia židovskej otázky“.

Je to však iba sterilná konštrukcia a nenáležité tvrdenie. Židovský kódex bol vládnym nariadením a podľa § 47 Ústavy Slovenskej republiky vládne nariadenie „podpisuje predseda vlády a príslušný minister“. Podpis prezidenta ústava jednoducho nevyžadovala, preto nefiguroval pod žiadnym z vládnych nariadení a to je zároveň jediný dôvod, prečo ani vládne nariadenie č. 198/1941 Sl. z. – Židovský kódex – Tiso nesignoval.

Podpis Tisa chýbal, ale čo nechýbalo, bola jeho silná protižidovská rétorika: „Čo sa týka Židov, ich bezočivosť musela dostať odpoveď v prísnejšom pokračovaní," obhajoval 14. septembra 1941 prijatie Židovského kódexu. S nechutným nadšením si pochvaľoval neľudskú právnu normu aj ľudácky denník Slovák: „I keď boli tu dosť prísne opatrenia, predsa sa len našli medzery, ktoré bolo treba zaplniť a raz navždy urobiť koniec židovskému panstvu," napísal 11. septembra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
22 debata chyba
Viac na túto tému: #židovský transport #Židovský kódex #židovská kultúra #judaizmus #holocaust