Pútnik v chorej krajine

V novembri 1989 sa ľuďom z rozhlasu a z televízie prihovárali najrôznejšie osobnosti. Medzi inými aj vtedy už staručký pražský arcibiskup a kardinál František Tomášek. Hovoril o nádeji. Mnohí si ťukali na čelo. Nerozumeli starému pánovi.

10.09.2021 14:00
debata (11)

Väčšina túžila skôr po markách, za ktoré by si u susedov kúpila západný tovar. Iní po plných regáloch doma. Po novom aute. Mimochodom, tie autá boli prvým ponovembrovým „zázrakom“.

Pred novembrom 1989 všetci nariekali, že nemajú peniaze. Nikto nemal peniaze. Aspoň sa tak tvárili. A po novembri stálo takmer pred každým domom západniarske auto. Dnes ich máme hneď niekoľko. V obchodoch sú plné regály. Máme plné bruchá. No intuitívne stále nie sme šťastní a spokojní. Neprestali sme nadávať.

Hádame sa. Bojujeme proti sebe. Rozdelená spoločnosť je naším poznávacím znamením. Červenú totalitu vystriedala „totalita médií“. V politickej oblasti vysielame svetu signály typické skôr pre menej vyspelé národy. To, čo robíme, bude raz použité proti nám. Stratili sme pud sebazáchovy. Stávame sa sebadeštrukčným národom, ktorý akoby nemal rád sám seba. Mal vôbec niekedy?

Mýtus katolíckeho Slovenska

Mýtom sa medzičasom stalo aj katolícke Slovensko. Dožívajúce v mysliach a túžbach cirkevných hodnostárov a politikov, ktorí sa nevedia zviditeľniť inak.

Pápež ani netuší, koľkým tunajším katolíkom lezie na nervy. Koľko ich je pápežskejších ako on sám.

Slovensko je iné. Zmenilo sa. A niektorí si to ani nestihli všimnúť. Výsledky sčítania ľudu budú pre cirkev budíčkom. Alebo jej umieračikom. V každom prípade – tvrdým vytriezvením.

Ak k niečomu pomôže pápežova návšteva, tak práve k tomu. Nič viac vlastne miestna cirkev nepotrebuje. A ničím menej jej pápež František nemôže pomôcť. Ako vrátiť ju späť bližšie k ľuďom. Vytriezvenie je dar, ktorý rímsky biskup Slovensku a jeho katolíkom prinesie. Treba sa nám naň pripraviť.

Slovenská cirkev sa musí naučiť byť znovu užitočnou. Ľudia musia vedieť, čo z nej majú. Ako to na dedinách cítia pri futbalistoch a hasičoch. Desiatky kňazov pracujúcich na covidových oddeleniach boli v tomto zmysle príjemným osviežením. Ľudia by mali vidieť kňazov aj inak ako len pri oltári. „Omšovanie sa“ nemôže a nesmie byť ich jedinou pracovnou náplňou. To dokázali aj starozákonní kňazi. Od tých dnešných sa čaká oveľa viac. Pápež František hovorí, že „majú páchnuť po ovciach“.

Cirkev musí zostať otvorenou sálou.

Krátko po zvolení pápež v rozhovore pre jezuitský časopis La Civiltà Cattolica povedal, že vidí cirkev „ako poľnú nemocnicu“, ktorá má schopnosť liečiť rany a zahriať veriacich pri srdci. „Snažme sa byť cirkvou, ktorá nachádza nové cesty, je schopná vyjsť zo seba a vykročiť v ústrety tým, ktorí do nej nepatria, ktorí odišli alebo sú voči nej ľahostajní.“

Cirkev nemôže čakať na lepší svet. Patrí jej ten aktuálny. Do neho príde aj pútnik František. Do našej chorej krajiny. Aby nám priniesol to, čo najviac potrebujeme. O čom už pred rokmi hovoril kardinál Tomášek. Nádej.

Sám Boh neprichádza do tradičnej rodiny. Jozef nebol Ježišovým otcom, a napriek tomu to bola rodina. Dokonca svätá. Jeho príchodom požehnaná.

Netradičné rodiny, ktorých je už viac ako tých tradičných, zostávajú pre nás výzvou. Príležitosťou, aby cirkev znovu ukázala svoje poslanie a dôležitosť. Potrebu. Zabojovať o človeka.

Nesmie byť ako muž čakajúci na zastávke električku, ktorý si povie: „Ušla. Príde iná." Cirkev má byť ako neustále zaľúbený mladík, ktorý sa rozbehne za tou, ktorá mu utiekla. Musí znovu prežiť svoje zamilovanie sa. Do Boha. A do človeka. Pre neho tu je. Nie on pre ňu.

Cirkev nemôže čakať na lepší svet. Patrí jej ten aktuálny. Do neho príde aj pútnik František. Do našej chorej krajiny. Aby nám priniesol to, čo najviac potrebujeme. O čom už pred rokmi hovoril kardinál Tomášek. Nádej.

Uzdravenie. Oslobodenie od seba. Od vlastnej dôležitosti. Ega. Pýchy. Rozdelenia. Neustáleho hľadania vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Od boja, ktorý nás celkom vyčerpal.

Aj preto, ako vraví pápež, „musí zostať cirkev otvorenou sálou. Nie malým a uzavretým krúžkom, ale spoločenstvom so široko otvorenou náručou vítajúce každého“. Cirkev dokonalých a čistých je podľa pápeža „miestnosť, kde nie je miesto pre nikoho. Cirkev s otvorenými dverami, ktorá oslavuje okolo Krista, je, naopak, veľká sála, kam môžu vstúpiť všetci. Spravodliví aj hriešnici“.

Kvôli nim prichádza starec František. S jediným cieľom. Inšpirovať. Ani Boh nerobí viac. Iba dve veci. Je. A miluje. Od nás čaká to isté.

Pre pápeža sme malý národ uprostred Európy. Príliš malý a bezvýznamný, aby sme spĺňali jeho predstavu o „štáte na okraji“. Nemáme ani 30 rokov. Naše dejiny sú poznačené útlakom. Komplexom malosti a menejcennosti, ktoré sme si za ten čas vybudovali. A odrazu sme dôležití. Pre neho dokonca „dôležitejší“ ako naši susedia. Akoby nám chcel povedať: Stojíte za to, Slováci! Zabudnite na malosť. Objavte, v čom ste veľkí! A dôležití.

Vyspelého jednotlivca i krajinu poznáme podľa toho, že nemajú potrebu ukazovať prstom na nikoho. Snažia sa mať upratané pred vlastným prahom. Iba tak sa totiž môžu postaviť aj na prahy ostatných. A oni pochopia, že na ich dvere klope ktosi, koho nejde prehliadnuť. Koho treba rešpektovať. Lebo dorástol. A stal sa sebavedomým.

S prvou lekciou začína pápež František už v nedeľu. Nemali by sme ju zmeškať.

© Autorské práva vyhradené

11 debata chyba
Viac na túto tému: #pápež František #katolícka cirkev na Slovensku #návšteva pápeža Františka na Slovensku