Pápež František: medzi slobodou a autoritou

Keď nás tesne po nežnej revolúcií navštívil pápež Ján Pavol II., pritiahlo to na jeho verejné vystúpenia dobre okolo milióna ľudí. Nepochybne tak ako dnes pri návšteve Františka pandémia zredukovala tento počet hádam desaťnásobne, v tom čase ho zasa zdvihla porevolučná eufória. Ján Pavol II. bol vtedy symbolom nadchádzajúceho nového času slobody a málokto tušil, že jeho cirkev bude nástrojom jej obmedzovania.

19.09.2021 10:00
debata (4)

Jadro sporu

Františka sprevádza povesť nekonvenčného muža, ktorý sa usiluje o nové vetry v zatuchnutej katedrále dnešnej cirkvi. Aj Slovensko, vťahované do zápasu medzi občianskymi slobodami a cirkevnými dogmami, bolo zvedavé, či a čím pápež prekvapí. Ak si odmyslíme emotívne slová, gestá a mravné apely, ide v podstate o toto: stretla sa tu koncepcia cirkvi ako autority určujúcej mravné hodnoty ako záväzné normy, ako moc, ktorú je potrebné poslúchať, a táto poslušnosť je jedinou cestou ku spáse, v protiklade s chápaním viery ako individuálnym hľadaním mravnosti (v dialógu s bohom i ľuďmi, aj tými na okraji), v autentickom pochopení dobra ako hodnoty prýštiacej zo slobody – a nie z poslušnosti.

Pontifik proti panskosti

František však doposiaľ nijakú reformu doktríny nezaviedol: od postavenia žien v cirkvi, interrupcií, antikoncepcie, kondómov, eutanázie, postavenia rodiny, práv homosexuálov či lesieb, rozvodov, celibátu – žiadna zmena. Ale otvoril témy, diskusiu, sproblematizoval dogmatický prístup: akási cirkevná glasnosť. To, čo zreteľne vidím, je úsilie o reformu pápežskej autority, úsilie nahradiť chronický autoritarizmus kúrie, jej centralizmus, formalizmus, obradnosť, byrokratizmus a – panský charakter! „Chudobná cirkev pre chudobných“ je mottom, ktoré František vztiahol na cirkev samotnú: v jeho zdrvujúcej „správe o stave kúrie“ v roku 2014 predniesol priam zoznam „chorôb z moci“, najmä spanštenie (padroni – ako to ostro znie v latinčine), honosnosť a prepych. Najvnútornejším zmyslom svojho pontifikátu urobil „otvorenosť“ k tým najbiednejším, postihnutým, ale aj hriešnym, padlým, chybujúcim.

To, čo spustil František, je proces oslobodenia viery zo zovretia v idei rímskej moci, tej starej tradície imperiálnej vlády, keď pápežská moc vystriedala tú cisársku. Nie je náhoda, že tak urobil neeurópsky pontifik, v ktorom táto imperiálna tradícia neprežíva ani podvedome. To mu umožňuje vidieť vieru ako všeľudskú humanitu, a nie nadvládu rímskej doktríny.

Svoj vlastný život pokladá za anabázu zlyhaní. A, áno, takýto pohľad hneď od počiatku nabúrava aj zásadu pápežskej neomylnosti. Je to latinskoamerická skúsenosť pápeža, v ktorej boj proti podnikateľskej, ale aj cirkevnej oligarchii hrá významnú rolu. Obrat ku „chudobným a biednym“ je skutočne zmenou hodnotovej orientácie. Veď téma chudoby bola v diskurze Vatikánu vždy „prezlečeným marxizmom“. Nie je náhoda, že František rehabilitoval „teológiu oslobodenia“, priam revolučnú ideu latinskoamerických jezuitov podporujúcich boj proti diktátorským praktikám domácej, hlavne pozemkovej, buržoázie.

Cirkev ako moc

Ibaže fundamentálny spor nebude prebiehať na tému chudoba. Nie, ale na línii autoritatívnosť verzus sloboda. Ostane katolícka cirkev ústavom spásy, ktorý ju udeľuje za poslušnosť kanonizovaným normám, alebo sa premení na ústav solidarity a lásky, ktorý pomáha každému individuálne nájsť v dialógu s bohom cestu k mravnosti, k láske, a teda v transcendentnom zmysle ku spáse? Lebo doteraz tak nerobí. Stačí si vypočuť nedeľnú omšu, ktorá je nekonečným bigotným omieľaním poslušnosti „pánovi“. Panskosť je v doterajšej doktríne najpodstatnejším a najzdôrazňovanejším stelesnením božskosti. A poslušnosť a oddanosť požadovaným stelesnením pravosti viery. Tí, ktorí chápu cirkev autoritatívne a vieru ako poslušnosť tejto autorite, sa, samozrejme, usilujú o premenu cirkvi na moc. Tu je obsiahnutý ten neutíchajúci zápas o zmocnenie sa štátu, Európy, ale aj minulosti, prítomnosti a budúcnosti našich životov, tu je ten neúprosný boj zostať udeľovateľom spásy… Pápež František celkom zreteľne cíti aj vyjadruje jednoduchú pravdu: získavanie moci je priamo úmerné strácaniu srdca. A to môže byť pre rímsku cirkev osudové. Fundamentalisti nepochopili túto jednoduchú rovnicu a hľadajú všakovaké nebezpečenstvá, stohlavých nepriateľov a odvšadiaľ vykúkajúce ohrozenia: a nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem, že časť z nich ich vidí aj vo Františkovi a už počujem aj hlasy cirkevných fanatikov, robiac z neho nástroj diabla a komunizmu!

Oslobodenie

Áno, nebezpečenstvo tu je. To, čo spustil František, je totiž proces oslobodenia viery zo zovretia v idei rímskej moci, tej starej tradície imperiálnej vlády, keď pápežská moc vystriedala tú cisársku. Nie je náhoda, že tak urobil neeurópsky pontifik, v ktorom táto imperiálna tradícia neprežíva ani podvedome. To mu umožňuje vidieť vieru ako všeľudskú humanitu, a nie nadvládu rímskej doktríny.

Ak hodnotím reálne rozloženie síl aj názorov tak v spoločnosti, v politickom aj v náboženskom priestore, napriek obrovskému úsiliu ultrakonzerva­tívcov, fanatikov, dogmatikov, oportunistov aj úprimných propagandistov, väčšiu šancu na úspech má koncept viery ako slobodnej voľby a svedomia – a nie ako vopred určených tradícií a autoritatívnych dogiem. Osobne by som bol tomu rád, lebo pochopenie, že už dávno nie sme „kresťanskou“ (rozumej rímskokatolíckou) civilizáciou, ale civilizáciou slobody, je aj dobrým základom pre univerzálnu ekuménu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #pápež František #návšteva pápeža Františka na Slovensku
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy