Redakcia Kremnických novín, ktorých vydavateľom je mestská samospráva, odmietla pod vymyslenou zámienkou uverejniť reakciu historika SAV Karola Hollého, ktorý vo svojom príspevku polemizoval s oslavným tónom článku o Hronskom. Karol Hollý pripomenul, že tabuľu spolufinancovala Ľudová strana Naše Slovensko, hlásiaca sa k hodnotovému i politickému dedičstvu fašistického Slovenského štátu, ale aj skutočnosť, že Jozef Cíger Hronský nebol iba aktívny stúpenec režimu Jozefa Tisu a samostatnej slovenskej štátnosti, ale sa aj aktívne podieľal na arizácii majetku deportovaných židovských občanov v prospech Matice slovenskej.
Keby Kremnické noviny umožnili publikovanie kultivovanej reakcie historika, ktorý nespochybňoval samotný obsah tabule ani Hronského dielo, ale iba upozorňoval na širšej verejnosti málo známe stránky Hronského života, udalosť by zrejme neprekročila hranice kremnického chotára.
Arizátor obeťou?
Keďže sa to nestalo, udalostí sa chopili viaceré celoštátne médiá. Na tieto články reagovali dva internetové denníky hlásiace sa ku kresťanským a konzervatívnym hodnotám. V jednom z nich pripomínanie Hronského politických postojov označili za „cancel culture“ (teda tzv. kultúru vymazávania) po slovensky, v druhom autor tvrdil, že ak o SNP „zapochybujete“, tak „vás poženú“.
Bojíme sa diskusie o našej vlastnej minulosti a otvárania „trinástych komnát“, najmä ak ide o „našich ľudí“, teda v tomto prípade ľudí z nám blízkeho ideologického tábora. Významná časť slovenského kresťanského konzervativizmu sa nedokáže a ani nechce zbaviť ani tej najhoršej časti ľudáckeho dedičstva.
Kritikov Hronského označil za „jednostranných vykladačov histórie“, pričom sám argumenty K. Hollého a novinárov, ktorí o udalostiach spojených s kremnickými tabuľami písali, interpretuje veľmi selektívne. Napokon však dospieva k tvrdeniu, že „slabinou Cígera Hronského bolo, že politicky inklinoval k vtedajšej vládnej moci, a nie ku komunistickému odboju“ a z Hronského dokonca urobil „obeť frázovitého vnímania tohto obdobia slovenských dejín“.
Naopak, v tejto optike sa Hronský stáva obeťou tých, ktorí si dovolili o jeho aktivitách v procese arizácie napísať. Slovenskí Židia, ktorí počas pôsobenia Tisovho režimu, aktívne podporovaného aj Cígerom Hronským, prišli nielen o majetky, ale vo svojej väčšine aj o svojich najbližších a napokon aj o vlastné životy, si označenie obete podľa takýchto hviezd slovenskej publicistiky nezaslúžia. Hoci sa k porážke Hitlera a jeho domácich pomáhačov vrátane takých, ktorí podobne ako Jozef Tiso, stáli po jeho boku až do konca vojny, hlási celá Európa, autor z konzervatívneho denníka protifašistický odboj redukuje na komunistov.
Ak úmyselne neklamal, tak by za takú vetu mal prepadnúť z dejepisu ešte na základnej škole. Argumentovať „kultúrou vymazávania“ v prípade zľahčovania pôsobenia režimu, ktorý „čistil“ knižnice od „závadnej“ literatúry, zlikvidoval všetku nezávislú tlač, politické strany či spolky a svojich oponentov zatváral do väzení, je cynický až arogantný. „Kultúrou vymazávania“ boli deportácie do nacistických koncentrákov a vypaľovanie slovenských dedín jednotkami Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, nie kritické články na adresu jedného, hoci skutočne kvalitného spisovateľa a verejného činiteľa.
Zdá sa, že ani jednému z denníkov, ktoré svoj „kresťanský“ a intelektuálny charakter zdôrazňujú 24 hodín denne, neprekážalo, aká politická strana si privlastňuje Hronského dedičstvo, a nie kvôli jeho literárnym kvalitám. Väčšina predstaviteľov ĽS NS skôr pôsobí, že jedinú knihu, ktorú od neho čítali, boli Tri múdre kozliatka, pretože už Smelý zajko by bol pre nich príliš sofistikovaný a nedostatočne slovenský. Predpoklad, že táto strana adoruje Hronského práve z ideologických dôvodov, je preto viac než odôvodnený.
Ľudácke dedičstvo
Ako každá debata o minulosti, aj táto je predovšetkým o nás samotných. O tom, ako sa bojíme diskusie o našej vlastnej minulosti a o otváraní „trinástych komnát“, najmä ak ide o „našich ľudí“, teda v tomto prípade ľudí z nám blízkeho ideologického tábora. Je to aj debata o tom, ako sa významná časť slovenského kresťanského konzervativizmu nedokáže a ani nechce zbaviť ani tej najhoršej časti ľudáckeho dedičstva.
Kauza Hronský je aj o banalite slovenského fašizmu, keď sa aj Matica slovenská pri arizácii riadila heslom „čo neurvem ja, urve iný“. Fašizmus nevytvárali iba krikľúni z okraja politickej scény a gauneri, ktorí využili príležitosť svoje kriminálne správanie zinštitucionalizovať. Tisov režim predstavovali aj (a najmä) ľudia, ktorí sa v demokratickom režime tešili rešpektu. Takým bol napokon aj sám Tiso.
A práve preto treba hovoriť o Hronskom, o Milovi Urbanovi, Emilovi Boleslavovi Lukáčovi, Tidovi Gašparovi či Valentinovi Beniakovi a mnohých ďalších. Nejde totiž iba o udalosti spred takmer ôsmich desaťročí, ale o skutky našich rodičov či prarodičov. A najmä ide o to, na akých princípoch má fungovať naša spoločnosť. „Taká doba“ nebola iba vtedy, bola aj neskôr, v 50. rokoch či za normalizácie. A môže kedykoľvek prísť znova. A s ňou aj „naši ľudia.“