Urobil tak pár dní po 80. výročí prijatia tzv. Židovského kódexu, ktorý ľudácka tlač hrdo ospevovala ako najtvrdšie protižidovské opatrenie v Európe. Vtedajší vodca slovenského národa o ňom povedal: „Bezočivosť židov musela dostať odpoveď v prísnejšom pokračovaní. Oni náš národ demoralizovali, rozoštvávali, rozširovali poplašné chýry… Odpoveď na nich je prirodzená.“
Historický moment na Rybnom námestí
V prejave na stretnutí so židovskou obcou 13. septembra František odsúdil tých, čo „používajú náboženstvo ako svoj nástroj a robia z neho záležitosť nadvlády“. Zdôraznil, že „sme zjednotení v odsúdení každého násilia, každej formy antisemitizmu“. Jednoznačne – aj keď sa ho od toho podľa medializovaných informácií niektorí slovenskí biskupi snažili odhovoriť – sa vymedzil aj voči prejavu Jozefa Tisa v Holíči v auguste r. 1942, po deportáciách 55-tisíc slovenských židov do nacistických koncentrákov. Katolícky kňaz, ktorý bol vtedy prezidentom, v ňom uviedol: „Vraj, či je kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa aj: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské?… A že Slovákovi židovský živel ohrožoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať… Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli vzchopili včas, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“
Pápež dal na tieto smutno-slávne slová takúto odpoveď: „Tu, pred tvárou židovského národa na tomto historickom mieste sa hanbím priznať, koľkokrát bolo použité nevysloviteľné meno Najvyššieho na neopísateľné činy neľudskosti! Koľko utláčateľov vyhlásilo: „Boh je s nami“; ale pritom oni neboli s Bohom. Vaše dejiny sú našimi dejinami, vaše bolesti sú našimi bolesťami“.
Po Františkových slovách je zrejmé, že je načase neklásť znamienko rovnosti medzi povstalcami a príslušníkmi Hlinkovej gardy, prestať vydávať J. Tisa za mučeníka a prestať pestovať hlinkovské národovectvo postavené na obdive k Tisovej Slovenskej republike.
Tým dala hlava katolíckej cirkvi svojej slovenskej odnoži najavo, že je načase vyrovnať sa s touto temnou stránkou svojich i slovenských dejín. Veď si len spomeňme, ako 27. decembra 2007 v TA3 arcibiskup Sokol občanom oznámil, že prezidenta vojnovej Slovenskej republiky J. Tisa si veľmi váži, že by sa mohol urobiť krok, aby bol Tiso blahorečený, že za slovenského štátu tu bol blahobyt a nič nám nechýbalo. A slovenským historikom, ktorí precízne zdokumentovali slovenský holokaust, kolaboráciu J. Tisa s Hitlerom, totalitný a rasistický charakter ľudáckeho režimu a jeho podiel na strašných zločinoch, odkázal, že keď sa otvoria vatikánske archívy, tak to bude veľmi pozitívne pre celé toto obdobie, veci sa vysvetlia a dokumenty dosvedčia, že všetko bolo inak, ako sa o tom píše.
Toto svoje presvedčenie potvrdil v apríli 2008 tým, že za J. Tisa slúžil omšu s jeho portrétom v pozadí. Bývalý predseda KBS F. Tondra za najväčší Tisov hriech označil, že bol katolícky kňaz. Inak by sa vraj o ňom už dávno nehovorilo. A voľakedajší hovorca KBS J. Kováčik jej postoj k obdobiu ľudáckeho totalitného režimu vyjadril pre denník Sme takto: „Cirkev sa od tohto obdobia nedištancovala, lebo na to nemala dôvod.“
Keďže nedávne otvorenie vatikánskych archívov z obdobia druhej svetovej vojny očakávania J. Sokola evidentne nenaplnilo a František sa v Bratislave vyjadril úplne jasne, je zrejmé, že dôvod na dištancovanie sa tu už nado všetku pochybnosť je. Nielen Slovenský zväz bojovníkov proti fašizmu s napätím očakáva, čo KBS v tejto veci urobí.
Koniec spochybňovaniu SNP
Na začiatku 90. rokov bolo treba zviesť zápas s ľudáckou emigráciou, ktorá prišla na Slovensko s ambíciou rehabilitovať J. Tisa, relativizovať neprávosti a zločiny, ktoré sa udiali v r. 1939–1945, a zdiskreditovať SNP ako historickú udalosť. Ľudácki historici s podporou významnej časti KDH, SNS i katolíckeho kléru sa vtedy netajili cieľom presadiť nadväznosť ponovembrovej SR na tú vojnovú. Našťastie boli porazení a nosnou, občanmi jednoznačne akceptovanou štátnou tradíciou sa stal 29. august. Treba však pripomenúť, že v parlamentnej rozprave v septembri 1992 ho poslanec KDH A. Neuwirth označil za čierny deň. Tvrdil, že „ak by sme vyhlásili 29. august za štátny sviatok, raz a navždy by sme priznali klady obrany mravných a národných hodnôt jednej strane a druhú by sme bezvýhradne zatratili“. Navrhoval, aby sa 29. august stal Dňom národného zmierenia. Jeho dcéra A. Záborská, poslankyňa za OĽaNO, sa vlani k tomu vrátila. Povedala, že „túto cestu sme ešte nenastúpili. Možno ju treba začať, kým máme ešte čas.“
Po Františkových slovách je zrejmé, že načase je niečo úplne iné: neklásť znamienko rovnosti medzi povstalcami a príslušníkmi Hlinkovej gardy, prestať vydávať J. Tisa za mučeníka národných a morálnych cností, zastaviť úsilie o blahorečenie člena Štátnej rady biskupa Jána Vojtaššáka a člena Slovenského snemu Jánosa Esterházyho, vyznávačov antisemitizmu a arizácií židovského majetku. A prestať pestovať hlinkovské národovectvo postavené na obdive k Tisovej Slovenskej republike.