Veľké encyklopédie nestihli zatiaľ klasizmus vstrebať. Keď sa v nich tento pojem objaví, mohla by ho objasniť hoci táto definícia: Pod klasizmom rozumieme diskrimináciu nejakej osoby pre jej sociálny pôvod. Očakáva sa, že ľavicové strany klasizmus už onedlho ukotvia aj do návrhu zákonov zaručujúcich rovnaké zaobchádzanie pre každého. Popri zákonoch o rasizme, sexizme a iných -izmoch.
Pojem klasizmus je odvodený od slov die Klasse, the class či po našom trieda. Prečo sa tento, za socializmu do omrzenia omieľaný, neskôr vytesnený, pojem vracia dnes do verejnej diskusie? Prečo práve v najbohatších krajinách sveta? Aktualitu klasizmu vyjadrujú aj tieto dva citáty. Preto, že: po prvé, v Nemecku dnes mieru nespravodlivého prerozdeľovania národného bohatstva možno porovnať s dobou cisára Wilhelma. (Thomas Piketty, autor kultovej knihy Kapitál.) Po druhé, vo Francúzsku dosiahla nerovnosť úroveň spred Veľkej francúzskej revolúcie. (Katherina Pistorová, autorka knihy Code of Capital.)
Prehlbovanie nerovnosti
Teda narastajúca nerovnosť ako funkcia neoliberálneho kapitalizmu? A klasizmus ako krotké, neorganizované „triedne vedomie“? V spoločnostiach, kde vyhraňujúce sa triedy nemajú zatiaľ vo vertikálnom dialógu bohvieako revolučný slovník. Klasizmus zaznamenáva širokú škálu ponižovania od úškrnov nad školákmi, ktorí nosia zošity v plastikových taškách, až po ich rodičov s pokrčenou dôstojnosťou, ktorí na starosť končia ako invalidní bedári. Atď…
Francis Seeck však varuje: Zvnútornený, osvojený klasizmus vyvoláva v človeku pocit hanby a vylúčenia, nie solidaritu s ostatnými, rovnako postihnutými. (Seeck je jedným z autorov zborníka Solidárne proti klasizmu.) Iní autori prirovnávajú klasizmus k „prázdnej forme“, do ktorej možno naliať najrozličnejšie skúsenosti s biedou a ponížením, od sexistických (pánskych) vtipov cez genderové šarvátky až po femicídu (narastajúcu nenávisť voči ženám a vraždy).
Sociológovia si všimli, že odborári pojem klasizmus zatiaľ nepoužívajú. Ani sociálne siete. Vyrukovali s ním tí, čo sa zo svojich rodín, svojich tried ako prví dostali „na výšku“. Mimochodom, z rodín akademikov študuje na „nemeckých Uni“ 71 detí zo stovky, z rodín robotníkov iba 24. Aj preto sa na nemeckých univerzitách začalo diskutovať aj o triednej antidiskriminácii.
Vieme, že počas ostatných 30 rokov sa v čoraz otvorenejších spoločnostiach prehlbovala nerovnosť! Sociologičky Frigga Haugová a Nancy Fraserová obviňujú progresívny neoliberalizmus. Hierarchia „víťaz berie všetko“ vytesnila emancipáciu na všetkých úrovniach. Preto sa prívržencami Trumpa i nemeckých neofašistov (AfD) stala najmä nižšia stredná trieda, teda aj robotníci. Preto podporujú záujmy svojich idolov aj proti vlastným záujmom. Jeden príklad za všetky: 100 najväčších koncernov produkuje 70 percent emisií CO2. Trumpisti však Donaldovi, keď zosmiešňoval Gretu Thunbergovú, oduševnene tlieskali.
Posledná borba vzplála… Naozaj?
Sociológovia čoraz častejšie pracujú so sieťami. Zo sietí vylovili aj tento citát: Osem percent mužov vlastní väčšinu svetového bohatstva. Škandál! Najmenej štyria z nich by mali byť ženy… Anonymná autorka tohto citátu sa s prekariátom nesolidarizuje. Cíti sa však byť diskriminovaná. Nie kapitalistami, ale mužmi… Na triedny boj nepomýšľa. Napriek tomu, že aj v meštianskych médiách sa v ostatných rokoch pripomína aktuálnosť Marxa. Aj internacionály…
Sociológovia postrehli, že ľudia s poranenou dôstojnosťou sa (predbežne) nechcú s nikým solidarizovať. Svoje poníženie si však kompenzujú najrozličnejšími mechanizmami aj skupinového pohŕdania: voči tým slabším, inakším, ešte biednejším, ešte diskriminovanejším. Proti ženám, homosexuálom, prisťahovalcom, Rómom, Židom, Arabom, černochom. Proti svojim konkurentom v suteréne rozdelenej spoločnosti.
Zmrazí nová internacionála nehanebne vysoké mzdy špičkových manažérov? Zabudli ste, že vykorisťovanie nebolo pre Marxa morálnou kategóriou? Aj takto si z pestrofarebných klasistov strieľajú dnešní kabaretisti.
Marx prízvukoval, že všetkých robotníkov spája „dupľovaná sloboda“. Už nie sú nevoľníkmi a nemajú majetok. Majetok, či už v podobe moderných áut a obydlí, alebo bankových kont, nadobudli až počas zlatého obdobia kapitalizmu. V najrozvinutejších krajinách Západu. Vtedy úžitok z čoraz vyššej nadhodnoty kapitalistovi dopriali.
Teraz väčšine z nich hrozí, že ich deti si spoločenské status quo neudržia. Skĺznu na úplné dno čoraz polarizovanejšej spoločnosti. Jedni na (ľavicové) dno, pohŕdajúc nešťastníkmi na dne paralelnej (pravicovej) hierarchie úpadku. Neofašisti proti neokomunistom? Tak ako na úsvite Tretej ríše?
Sociológovia, ako Česi vravia, majú hlavy „v pejru“. Postrehli, že ľudia s poranenou dôstojnosťou sa (predbežne) nechcú s nikým solidarizovať. Svoje poníženie si však kompenzujú najrozličnejšími mechanizmami aj skupinového pohŕdania: voči tým slabším, inakším, ešte biednejším, ešte diskriminovanejším. Proti ženám, homosexuálom, prisťahovalcom, Rómom, Židom, Arabom, černochom. Proti svojim konkurentom v suteréne rozdelenej spoločnosti.
Skeptický sociológ sa pýta: Naozaj chcete zaceliť poranenú dôstojnosť všetkých ponížených, podmanených, opovrhovaných bytostí pomocou klasizmu? Recyklovaním ďalších módnych slov, len aby informované kliky v salónoch mohli blahosklonne predstierať záujem všetkých diskriminovaných? „Z národov hoc' sú rôznych?“ S cieľom rozložiť ich odhodlanie „všetci za jedno chceme sa biť“.
Nie je náhodou aj slovo klasizmus iba ďalším prírastkom do slovníka pohŕdania? Pretože šíri falošnú predstavu. O tom, že ten, kto študuje, a ten, čo pracuje, nečítajú rovnaké knihy, a preto nedokážu rozvíjať plodný, obojstranne prospešný dialóg. Taká predstava triedne rozdiely iba prehlbuje. A „urazení či ponížení“ sa zrazu sami stanú obeťami… klasizmu.